You Saw Me Broken...

26.

Max zaparkoval pred naším domom.
Bola už tma.
Black mi ticho driemal na stehnách.
Určite bol riadne unavený.
Vo vode sa vybláznil aj sám a neskôr
sme mu ešte aj hádzali loptu, ktorú mu Max doniesol.
,,Deje sa niečo?" spýtala som sa, keď Max len ticho sedel a hľadel dopredu.
,,Nič, len... som nervózny z toho turnaja, chápeš," videla som, ako mikol plecami a potom sa otočil na mňa. ,,Veľa ľudí nám a mne dôveruje a ak ich sklamem, tak si to budem vyčítať," pohladil Blacka po hlave.
Svoju dlaň som položila na jeho ruku. ,,Nech to dopadne akokoľvek, určite si to nevyčítaj. Nemáš prečo. Viem, že zo seba dáš všetko, tak ako na každom zápase. Ak budú hrať zle chalani, druhá vec. Aj keď možno nedávaš góly, si rovnako dôležitý ako hociktorý útočník z vášho týmu. Nech bude výsledok akýkoľvek, budem na teba hrdá za to, koľko striel si chytil a nie sklamaná z toho, koľko si nechytil," stisla som mu ruku a z vážnym pohľadom mu hľadela do očí.
Z môjho pohľadu je brankárstvo psychický najnáročnejší post v hre. A taktiež viem, že ak prehrajú, Max si to bude vyčítať. A to nechcem.
,,Ďakujem, Mel," šepol s jemným úsmevom a preplietol nám prsty.
,,Budeš mi chýbať," povedala som ticho.
,,Ty mne viac," odvetil Max.
,,Neverím," uškrnula som sa.
,,Vážne."
,,Naozaj?"
,,Na sto percent."
,,Ale ty mi budeš veľmi chýbať a viac sa už nedá aby si mi chýbal, vieš?"
Melanie, teba tak baví si z neho robiť srandu....
Krátko sa zasmial. ,,Aj tak mi budeš chýbať viac."
,,Ako ty mne? No uvidíme."
Nadvihol obočie a s pobavením na mňa pozrel. ,,Chceš stávku?"
,,Hmm... Dobre."
Max sa znova zasmial. ,,Si neuveriteľná."
,,Veď preto ma tak ľúbiš, však?"
,,Presne. A aj pre veľa iných vecí."
Táto veta mi spôsobila šteklenie v žalúdku.
V jeho očiach však bolo toho oveľa viac. Mohla som tam vidieť všetky pocity, ktoré mal, ktoré cítil.
Lásku, radosť, starosť, stres, strach. Všetko.
Ukazoval mi všetko, čo v sebe skrýval.
Túto krásnu tichú chvíľku prerušil Black, ktorý si uvedomil, že ho už skoro dve minúty nikto neškrabe. Ňufákom drgol do našich spojených rúk a zakňučal.
S Maxom sme sa uchechtli a obaja ho pohladili po srsti.
,,Bude na tom závislý," uškrnul sa Max.
,,Akoby si ty nebol."
Len na mňa žmurkol a ďalej sa venoval Blackovi. Lišiacky výraz z jeho tváre však nezmizol.
,,Už vieš, kedy ráno odchádzate?"
Výborne Mel, vieš ako pokaziť peknú chvíľku.
,,O pol ôsmej spred štadióna. Zraz je o štvrť," odvetil krátko a jeho úsmev povädol.
,,Môžme ísť spolu. Teda ak vám nevadí ma ráno zobrať," snažila som sa zachrániť situáciu.
,,To bude fajn. Prídeme pre teba, na siedmu buď nachystaná, dobre?" pokúsil sa o malý úsmev, ktorý som mu opätovala.
,,Budem vás čakať."
Len nemo prikývol a sústredil sa na hladenie Blacka.
Bol taky vážny. Zamyslený. Smutný.
Nepáči sa mi, keď taký je. Mám rada jeho úsmev, pri ktorom sa mu vždy rozžiaria aj oči.
Preto som sa k nemu naklonila bližšie, až sa nám takmer dotýkali nosy.
Dvihol pohľad od Blacka.
Hľadela som mu do očí, zatiaľ čo tie jeho preskúmavali celú moju tvár. Prezeral si ju do každého malého detailu.
,,Nebuď smutný," šepla som.
,,Nie som."
,,Si. Vidno ti to na očiach a si taký... skleslý."
,,Chcel by som, aby si šla s nami," zahľadel sa mi do očí.
,,Rada by som, to vieš. Ale kvôli minulému týždňu..."
,,Chápem. Nedovolil by som, aby si kvôli mne zbytočne vymeškávala školu. Je to dôležité."
,,Ale aj ty si pre mňa dôležitý. Viem, že to nie je nič moc, ale budeme si volať, dobre?" Jemne som ho pohladila po líci a začesala mu pramienky vlasov, ktoré mu odstávali
na každú stranu.
,,Dobre. Ale..." povzdychol si. ,,Bojím sa ťa tu nechať samú, vieš? Čo ak sa niečo stane? Čo ak... ja neviem, si Olivia zase niečo vymyslí a niečo sa ti stane? Bojím sa o teba, princezná," zašepkal a čelo si oprel o to moje.
,,Neboj sa. Všetko bude v poriadku, sľubujem."
,,Nemôžeš to sľúbiť, ak nad tým nemáš kontrolu." Zatrpknutosť v jeho hlase sa nedala prepočuť.
,,Môžem ti sľúbiť, že si budem dávať pozor. Rebeca sa odo mňa ani nepohne, hlavne po tom, čo som sa na ňu minulý týždeň vykašľala," pokúsila som sa o vtip a bolo to úspešné, pretože Maxovi sa jemne zdvihli kútiky úst.
,,Usmej sa ešte, keď si zamračený, ti to nepasuje," povzbudila som ho, čo uňho vyvolalo ďalší úsmev.
,,Už som ti povedal, ako veľmi ťa ľúbim?"
,,Ešte nie, ale môžeš to skúsiť."
Krátko sa uchechtol a hypnotizoval ma pohľadom. ,,Ľúbim ťa viac, než kohokoľvek iného na tomto svete. Vždy budem," poslednú vetu mi zašepkal so pier predtým, ako ma pobozkal.
Jeho pery, objatia, dotyky a vôňa boli pre mňa ako droga.
Čím viac som toho mala, tým viac som mala pocit, že ešte potrebujem.
Nebola by som schopná a ochotná sa toho vzdať.
Nikdy.
,,Bez už, nech sa o teba zbytočne neboja, lebo inak ťa so mnou už nepustia nikdy a nikde."
,,Ešte to by mi chýbalo, zbláznila by som sa."
,,Ja bez teba tiež," v jeho pohľade sa črtala láska a celú ma obklopila. Netuším, ako to robí. Ale je to neuveriteľné.
,,Tak ráno?"
,,Budem tu," prikývol.
,,Tak... sa maj. A dávaj si pozor."
,,Dám, neboj sa."
,,Vždy sa budem báť."
,,Poď von, nech ťa ešte obíjmem."
Otvorila som teda dvere a vystúpila z auta. Black to už s nami dávno vzdal a ostal ležať na sedačkách. Poslednýkrát som ho pohladila a vyšla von. Max už čakal.
Podišla som k nemu a pevne ho objala.
Jeho vôňa ma zahalila a teplo z jeho tela zahrievalo.
,,Mohol by si mi ešte niekedy zohnať tie čokoládové cookies?" zamrmlala som mu do bundy.
,,Koľko len budeš chcieť, len aby som ťa znova videl ich jesť."
Zasmiala som sa. ,,Prečo?"
,,Pretože vtedy ti nádherne žiaria oči, princezná, vieš? Preto," pohladil ma po vlasoch a vtisol mi tam bozk.
,,Ako povieš."
,,Je to pravda."
,,Uhm."
,,Ľúbim ťa."
,,Ja teba tiež."
Poslednýkrát som mu vtisla na pery bozk a pobrala sa do domu.
Keď som sa pri vchodových dverách otočila, stále stál s úsmevom pred bráničkou a hľadel na mňa.
Úsmev som mu opätovala a poslala mu vzdušný bozk.
Ako chcem bez neho prežiť tri dni? Veď sa zbláznim...

☆☆☆

Môj pokojný spánok prerušilo drnčanie budíka. Naslepo som nahmatala mobil a vypla ho, avšak nejako sa mi ho podarilo zhodiť zo stolíka.
,,Och, to vážne?" zamrmlala som a prevalila sa na druhý bok.
Nachvíľu som zadriemala, ale potom som si spomenula, že za pol hodinu príde Max.
Rýchlo som zdvihla mobil zo zeme a pozrela na čas.
Za desať sedem.
A sakra.
Toto sa môže stať len mne.
Vyletela som z postele rovno do kúpeľne, kde som si za rekordne krátky čas umyla zuby a spravila ako-taký cop.
Následne som šprintovala naspäť do izby sa prezliecť.
Kvôli zhonu som si ani nestihla uvedomiť to, že dnes idem po takmer týždni znova do školy. Veci som len rýchlo nahádzala do ruksaka a zbehla dole na raňajky.
,,Čo tak letíš?" čudoval sa ocko, raňajkujúci za stolom v kuchyni.
,,Chalani dnes odchádzajú na turnaj do Toronta, tak sa s nimi ideme rozlúčiť. A zaspala som," odvetila som pomedzi to, ako som si do tašky hádzala jablko a nejaké tyčinky.
,,Treba ťa zviesť?"
,,Nie, prídu po mňa. Ale vstala som pred... ôsmimi minútami, takže chápeš ten zhon."
,,Jasné. Dávaj si pozor."
,,Dám, neboj sa. Pá."
,,Ahoj."
Dvere na dome som zabuchla a vyšla pred dom.
Mobil mám, kľúče tiež, desiata, voda... snáď mám všetko.
Hneď ako som si skontrolovala veci, predo mnou zastalo mne už známe čierne audi.
Nasadla som tam, kde som sedela aj včera.
,,Ahojte."
,,Ahoj."
,,Ahoj Melanie. Vyspatá?" pozrela na mňa v spätnom zrkadle Sarah, tak ako aj Max včera.
,,Zaspala som, ale áno."
,,Jacob mi už volal, kde toľko trčíme. Asi sa nevie dočkať, kedy odtiaľto vypadne," uchechtol sa Max sediaci na sedadle spolujazdca, pričom na mňa pozrel.
,,Hej, ten sa teší na to, že bude mať pokoj od Becky a nechá ju na krku mne," uškrnula som sa.
,,Ako inak," zasmial sa.
,,Max, nemôžem spať v tvojej izbe, kým budeš preč?" prehovorila Lilly, ktorá doteraz len ticho sedela vedľa mňa.
,,Nie."
,,Ale prečo? Prosím!"
,,Máš predsa svoju izbu, prečo chceš spať v mojej?"
,,Máš lepší matrac."
Max len neveriacky pokrútil hlavou. ,,Nie Lilly."
,,Ale Max..." fňukala ďalej.
,,Lilly, ak Max povedal nie, tak nie. Dohoda?" ozvala sa Sarah.
Lilly si ofučane prekrížila ruky na hrudi. ,,Dohoda."
O niekoľko minút sme došli pred zimný štadión. Autobus už tu stál a zahliadla som aj Jacoba.
Max sa rozlúčil so Sarah a Lilly a potom sme sa spolu pobrali za ostatnými.
,,Melanie, netreba ťa hodiť do školy?" spýtala sa Sarah, kým si Max vyťahoval z kufra veci.
,,Nie, aj tak ešte pôjdem za trénerkou a potom pôjdem spojom spolu s Rebecou. Ale ďakujem," usmiala som sa.
,,Nemáš zač. Tak nabudúce a povedz mu, nech si dá pred zápasom riadny strečing, lebo keď si natiahne sval, ešte aj dostane," uškrnula sa mojím smerom a ja som sa krátko zasmiala. Od kufra ku mne podišiel Max aj s taškou a hokejkou.
,,Ohovárate ma?" pozrel na mňa.
,,Možno."
,,Koľká pocta. No poďme, lebo ma Jacob pretrhne," Max mi dal ruku okolo ramien a pritiahol si ma bližšie k sebe. Bokom som sa oňho oprela.
,,Žiadne hovadiny, Max," pohrozila ešte Sarah prstom.
,,Neboj sa," uchechtol sa Max.
Keď odišli, pobrali sme sa hľadať našich priateľov. Obaja stáli vedľa seba pri autobuse. Rebeca sa ku mne rozbehla a objala ma. Skoro ma prevalilo.
,,Prišla si!" zapišťala mi do ucha.
,,Nakoniec," prikývla som.
,,Z mojej prítomnosti nie si až tak nadšená?" podpichol ju Max s úškrnom na tvári.
,,Nie. Kradneš mi kamošku."
,,Ale choď," uchechtol sa Max.
,,Čo riešite?" pripojil sa k nám aj Jacob.
,,Kradne mi kamošku," zamračila sa Becky a prstom ukázala na Maxa.
,,A tvoja frajerka hovorí blbosti," ozval sa aj Max a znova si ma k sebe pritiahol za ramená.
,,Vidíš," rozhodila Becky rukami naším smerom a pozrela na svojho priateľa po boku.
Len som sa uškrnula.
,,Zlatko, myslím, že keby ti chcel ukradnúť kamošku, vyzeralo by to trochu inak," namietol Jacob.
Beck prekrútila očami. ,,Veď dobre... Čo už s vami. Dnes ťa nespustím z očí," ukázala na mňa.
,,Tým som si sto percentne istá," krátko som sa zasmiala a chytila Maxa za ruku.
Týmto dvom pred nami nemusíme vysvetľovať nič.
Vidia to sami.

♡
Ďakujem za prečítanie.
_nightthoughts__