Navždy moja [Slovenský preklad]

1. Kapitola

Prvá kapitola: Sedemnásť rokov, deväť mesiacov a o dva dni neskôr

„Vieš si vôbec predstaviť, aká hlúpa si?" Spýtal sa ma môj najlepší kamarát, Andrew Mitchell, ako sme prechádzali krížom cez rušné parkovisko k jeho autu, obchádzajúc matky s ich deťmi a ostatných tínedžerov, akými sme aj my. Ak ste sa nad tým naozaj zamysleli, Andrew nebol až tak tínedžer. Mal osemnásť, bol len o pár mesiacov starší ako ja, seniorom na strednej škole spolu so mnou, ale mal mentalitu a rozsah pozornosti päťročného dieťaťa, o čom tiež vedel. Pozrela som sa na neho a venovala mu domýšľavý úsmev.

„To závisí od situácie, no vieš si vôbec predstaviť, aký úplne psychotický si ty?" Odporovala som, čím som spôsobila poklesnutie jeho úsmevu, akoby nad tým naozaj začal uvažovať, pred tým, ako odpovedal na moju otázku.

„Áno. Áno viem." Andrew nebol väčšinou až tak pojašený. Avšak, bol známy pri robení pekne sprostých vecí. Každý robí hlúpe veci, ale Andrew bol vo vedení zo všetkých ľudí, ktorých som poznala. ‚Muž', s ktorým som práve kráčala, bol na našej škole známy už vtedy, keď ho sem pred štyrmi rokmi prijali. Vravelo sa, že on bol ten, ktorý jedného dňa masturboval do školskej majonézy a šalátového dresingu, i keď to nikdy nikto nevedel dokázať, že to bol práve on. Toto bola tá vec s rečami. Každý vedel, že Andrew v prvom ročníku udržal zamknuté skrinky starších študentov počas celého týždňa a v druhom ročníku evakuoval polovicu školy, pretože náhodne zmiešal chemikálie na hodine chémie, kvôli tomu, lebo bol týždeň pred tým chorý a učiteľka odmietla vysvetliť, čo je potrebné urobiť. Počas tých prvých dvoch rokov, ako mladší žiak, za ním dokonca chodili starší žiaci, seniori, aby im pomohol počas začatia týždňa nováčikov a pre nápady na seniorské žartíky. Prečo on a ja – A študentka, boli najlepšími kamarátmi som nechápala ani ja, ani ostatný, ktorí  využili čas, aby nás spoznali.

„Super. Zapamätaj si to." Ako odpoveď len prikývol. Keď sme sa konečne dostali k jeho autu, bola som prvá vnútri a zapásaná. Mal pekné auto, krvavo červený '09 Chevy Malibu, ktoré mu dali rodičia na jeho šestnáste narodeniny. Bola som obklopená mojimi nákupnými taškami, ktoré som mala v lone, ešte pred tým, než by otvoril dvere vodiča. Nakupovanie bolo pre nás normálne, alebo teda nakupovanie v nákupnom centre, v dňoch, keď sme nemali školu. Dnešok očividne nebol rozdielny.

 „Takže, čo budeme robiť, keď k vám prídeme?" Spýtal sa, keď zatváral dvere a jeho tašky hodil dozadu, opatrne skrývajúc ich obsah pred mojim zrakom, akoby to bolo veľké tajomstvo. O menej ako dva týždne mám narodeniny – o dvanásť dní, aby som bola presná – a on ma jednoducho musel zobrať so sebou na narodeninové nákupy. Aby to nebolo horšie a ešte viac nezmyselné, stála som tam s ním po celý čas, hádajúc sa, ako vyberal moje darčeky a platil za ne. Vždy som neznášala, keď mi kupoval veci. Raz alebo dvakrát to nebolo tak zlé, ale z nejakého podivného dôvodu platil vždy, keď sme išli do nákupného centra alebo hocikam inam spolu. Pokračoval v usmievaní sa, ako som sa na neho pozrela, rozmýšľajúc, čo by sme mohli robiť. Po chvíle som konečne mykla plecami.

 „Čo tak pizza a film? Mama s otcom idú dnes večer na rande a myslím si, že k nám príde Markova priateľka." Mark bol môj brat, o dvanásť rokov starší, ale ešte stále býval doma. Mamu a otca to netrápilo, pretože pracoval pre nejakú veľkú počítačovú firmu a v škole ešte stále pracoval na svojom Magisterskom štúdiu. Toto a ešte platil nájomné. I keď bol niekedy prehnane ochranársky blbec, pravdou bolo, že som ho rada mávala okolo seba a ani to nemohlo byť inak.

„Znie to dobre, Pizza Hut alebo Dominos?" Nadvihla som obočie, ako naštartoval auto. Z reproduktorov hral Marilyn Manson a moje rifľovinou odeté nohy boli napadnuté závanom studeného vzduchu z klimatizácie. Ak si myslel, že si vyberiem jedno z tých miest, tak sa bohužiaľ mýlil. Naša pravidelná pizziareň je tá istá, ktorá bola už oddávna. (takže sú stáli zákazníci)