Navždy moja [Slovenský preklad]

23. Kapitola 2/2

Dvadsiata tretia kapitola (druhá polovica)

„Prepáč, Christa." Aspoň sa ospravedlnil za to, že je horší. To bolo viac, čo Erick kedy urobil.

Aj keď som ho za to veľmi chcela neznášať, rýchlo som prišla na to, že to nejde. Vonku bolo nádherne, slnko svietilo a ľahký vánok mi držal vlasy mimo očí. Stála som pred jednou z mnohých búd hľadiac na šperky a ženu, ktorá ich vyrábala. Usmiala sa na mňa a potom sa znova zahľadela dole, aby pokračovala s náušnicami, na ktorých práve pracovala; jej prsty odborne manipulovali s tenkým strieborným drôtikom a drobnými bielymi, čiernymi a fialovými korálikmi; bolo to umenie samo o sebe.

„Toto sa ti hodí." Povedala, jej angličtina bola horšia ako Lorenzova. Zrak som presunula z jej rúk na jej tvár a hneď zistila, že sa na mňa znovu pozerá.

„Prepáčte? Čo sa?" Usmiala sa, potom kývla na prsteň, ktorý sa nachádzal vzadu v ľavom rohu a ja som nedokázala uveriť, že som si ho predtým nevšimla. Bol prekrásny, vyrobený z drôtu a skla, vzor bol spletitý a podrobný, no napriek tomu jednoduchý.

„Páči sa ti?" Prikývla som na jej otázku, „Pre teba, tri eurá." Moje oči na ňu v šoku vystrelili. Bol tak lacný, nestál ani päť amerických dolárov. Porozhliadajúc sa a zbadajúc Lorenza aspoň o desať stánkov ďalej, som vytiahla svoju peňaženku a dala jej päť eur, nesúhlasiac s drobnými, ktoré sa mi snažila vrátiť. Keď už bol prsteň na mojom pravom ukazováku, som jej poďakovala a urobila si cestu dole medzi radmi stánkov, aby som videla, čo mali ostatný.

„Tu si!" Počula som Lorenza zvolať o polhodinu neskôr, čo spôsobilo, že som sa naňho otočila a usmiala sa, dlho rukávové červené tričko a okuliare, ktoré mal na sebe, ho zmenili k nepoznaniu, ale už som poznala jeho úsmev.

„Aj som tu bola." Tón mojej odpovede sa rovnal jeho vzrušeniu a moja slová boli pravdivé. Ani som neopustila rad umeleckých stánkov, stále bolo predo mnou takých tridsať, ktoré som ešte z osemdesiatich nevidela a to vo všetkých boli len šperky. Kúpila som si dva náhrdelníky, jeden s klenotom ametystu v strede, rovnaký prsteň pre mňa a Ericka a ešte ten prsteň od postaršej ženy. Lorenzo držal tašky... veľa veľkých tašiek.

„Kúpil som ti nejaké veci!" Znel ohľadom toho dosť natešene. Prečo by mi chcel čokoľvek kúpiť? Medzi ním a Erickom som jednoducho nemohla vyhrať. Napriek tomu som sa usmiala. „Musíš ich vidieť, keď sa dostaneme domov."

Po uplynutí času sme sa rozhodli odísť, keď už bolo tiež dosť ľudí fuč. Slnko zapadalo do bodu, keď si už Lorenzo mohol zložiť okuliare z očí a bolo podstatne chladnejšie. Takže sme sa vybrali k jeho autu, s taškami v rukách. K šperkom, ktoré som kúpila, sa pridali ručne tkané prikrývky, šaty, pár kresieb a sklenená váza. Prisahala som, že Lorenzo nemohol kúpiť nič viac; knihy, šaty, šperky a dokonca aj jedlo. So všetkým spolu som narátala tridsať tašiek v našich rukách. Erick mi klamal, Lorenzo od neho nebol horší. Bol horší ako Erick, Andrew a obaja spolu kombinovaní. V pozadí svojej mysle som si zapísala poznámku, že by som mu mala čoskoro zavolať, zdalo sa mi to ako roky, odkedy sme spolu naposledy rozprávali.

„Takže si sa dnes bavila, Christa? Tvoje líca a ramená sú veľmi červené." Pozoroval ma, nad čím som prikývla, odpovedajúc na jeho otázku, keď sme tašky položili na zadné sedadlá auta a potom si sadli dovnútra. Cítila som teplo vyžarujúce z mojej pokožky, čo nebolo prekvapujúce. Svoju svetlú pleť som zdedila po mame a ona, Mark a ja sme sa vždy ľahko opálili.

„Áno. Ďakujem, že si ma so sebou zobral." Usmial sa a potom sme boli obaja ticho. Nebol to ten druh príjemného ticha, ktoré nastávalo medzi mnou a Erickom, bolo tam menšie napätie medzi nami, ktoré som nedokázala vysvetliť a čím dlhšie sme v tom tichu boli, tým bolo to napätie silnejšie. Nebolo to skôr ako o desať míľ neskôr od výstaviska, čo Lorenzo ku mne prehovoril.

„Prečo si si vybrala Ericka?" Čo? Toto bola snáď posledná otázka, ktorú som od neho očakávala, že by mi ju práve položil. Ale toto ma nezastavilo pred otočením svojho tela tak, aby som sa opierala o zamknuté dvere auta a upierala naňho svoje oči.

„Milujem ho. Milovala som ho už roky." Moja odpoveď bola jednoduchá a priama a tiež som vedela, že ma ešte čaká viac otázok. Znova sa na mňa pozrel.

„Pred tým, ako si vedela, že je upír? Pred tým, ako si vôbec vedela, že je skutočný?" Nuž... áno. Moje city voči nemu boli vždy otázne, i keď bol len v mojich snoch. S tým prichádzalo aj pochybovanie o mojom zdravom rozume, no človek si nedokázal vybrať osobu, do ktorej sa zamiluje, však? Spomienky zaplnili moju myseľ so snami, v ktorých sa nachádzal počas tých rokov, veci, o ktorých sme sa rozprávali, ako som sa vedľa neho cítila a keď som si uvedomila, že som sa doňho zaľúbila. Mohla som mať okolo dvanásť rokov, keď sa moje city voči nemu začali meniť. Viac už nebol len mojím ochrancom alebo niekým, kto by si ma vypočul, bol môj. Vedela som, že by tam už nebol nikto ako on a nikdy som to ani nechcela.

„Áno, Lorenzo, je to tak. Keď sa zjavil na oslave mojich osemnástich narodenín po všetkých tých rokoch, všetko, čo som cítila, sa zdalo byť desaťkrát silnejšie. Bola som k nemu priťahovaná." Lorenzo bol zas ticho. Čakala som pár sekúnd na jeho odpoveď, no tá neprichádzala, takže som sa hlavou oprela o sklo a nechala svoju myseľ blúdiť. Vedela som, že by si sa pýtal viac otázok. Veď sa o Ericka zaujímal, ktokoľvek to mohol vidieť. Otočiac svoju hlavu, aby som sa pozerala von čelným sklom, som pokračovala.

„Naozaj ho milujem, Lorenzo. Vybrala som si ho namiesto svojej vlastnej mami a otca. Viem, že si ho nezaslúžim a tiež viem, že by si ľahko dokázal nájsť niekoho viac hodiaceho sa k jeho postaveniu a životnému štýlu, krajšieho, inteligentnejšieho a skúsenejšieho v určitých oblastiach. Nikdy ho nebudem brať ako samozrejmosť. Som požehnaná, že si vybral práve mňa. Keď mi je nablízku, celé moje telo a myseľ ho potrebuje. Keď nie sme spolu, nedokážem si pomôcť a myslím naňho. Nie je tu nič na tomto svete, čo by som pre neho neurobila a ak mi neveríš, neváhaj a čítaj mi z mysle. Erick mi povedal, že to dokážeš a ja sa ťa ani nepokúsim zastaviť. Poznaj moje tajomstvá. Poznaj moje city, obavy a túžby. Nemám dôvod klamať alebo čokoľvek pred hocikým skrývať, obzvlášť tebe alebo jemu."

Zdalo sa to ako večnosť, než som dokončila svoj malý monológ. Namiesto rozprávania, som bola prekvapená, keď Lorenzo zastavil na kraji cesty. Boli sme v strede ničoho a obklopení úrodou. Vonku bol svet čierny ako uhoľ, ak sa nerátal nádherný spln a hviezdy.

Lorenzo a ja sme hľadeli jeden na druhého v šere, jeho tvár a oči sa zdali byť prázdne. Pokúšala som sa čo najlepšie pripraviť na čokoľvek, akúkoľvek reakciu, ktorú mohol mať alebo na akýkoľvek výsledok. Poslednou vecou, ktorú som očakávala, bolo, že by sa rukami natiahol dopredu a pritiahol si ma k sebe, obalil okolo mňa jeho ruky v upokojujúcom objatí. Jedna z jeho rúk sa hrala s mojimi vlasmi a jeho pokožka bola oproti mojej strašne studená.

„Toto som chcel počuť, Christa." Jeho hlas bol len číry šepot v mojich ušiach.