Navždy moja [Slovenský preklad]

33. Kapitola

Tridsiata tretia kapitola

Odrazu bolo všetko znova iné. Dokázala som vidieť a rozprávať. Moje ruky a brucho už neboli pod silou bolesti a namiesto chladu som bola ponorená v teple, keď už som bola schopná otvoriť oči a porozhliadnuť sa, len aby som videla nádhernú izbu namiesto nejakého väzenia, ktoré som očakávala. Prečo sa nočná mora zmenila? Zistili, kto ovládal moje sny?

Naďalej som sa obzerala naokolo, obdivujúc nádherné bordové steny ozdobené zlatými čiarkami, svietnikmi a dokonca aj záclonami. Mesiac osvecoval miestnosť a pridával na osvetlení k už zapnutým lampám. Zahľadiac sa smerom dole som zistila, že mám na sebe tie isté šaty, ktoré som si dala na seba pred spaním. Bola som sama?

„Nikdy nie si sama." Erickov hlas prelomil moje myšlienky, rýchlo som sa otočila a zrak uprela na neho, keď vstúpil do izby cez dvere, ktoré viedli pravdepodobne do kúpeľne. Vlasy mal mokré a bol oblečený len vo vyblednutých modrých rifliach.

„Kde sme? Kde si ty?" Spýtala som sa zvedavo, postaviac sa zo stoličky, v ktorej som sedela a prešla k nemu. Jeho pokožka bola o kúsok teplejšia ako zvyčajne, keď som okolo neho omotala ruky. Svoju tvár zaboril do mojich vlasov, jeho ruky uchopili moje boky.

„Čoskoro vyrazím späť domov. Je tu ešte pár vecí, o ktoré sa treba postarať, ale teraz už bude všetko v poriadku. Nikto ti už viac nebude ubližovať." Odtiahla som sa od Ericka a zdvihla k nemu zrak, zmätok bol prítomný na mojej tvári.

„Čo sa stalo?" Spýtala som sa, jeho úsmev ochabol. Bolo tam za tým niečo viac, ako zistenie, že kto mi spôsobuje tie nočné mory. Niečo iné ho ovplyvňovalo, ubližovalo a to som nechcela. Namiesto okamžitej odpovede ma znova objal, držiac ma tak pevne na svojej hrudi, až sa mi takmer ťažko dýchalo.

„Je mi to ľúto, Christa. Bol som tak zachytený v minulosti a k tomu čo sa stalo, že som bol slepý a nevidel, čo sa skutočne deje. Ak by som to vedel, nikdy by som nedovolil, aby sa to stalo." O čom do pekla rozprával? V čom bol zachytený a čo nevidel?

„Čo sa deje, Erick?" Podarilo sa mi povedať, keď jeho stisk na mne konečne povolil. Chvíľu sme hľadeli jeden na druhého, bez slova. Dala som mu toľko času, koľko potreboval.

„Lorenzo bol ten za tvojimi nočnými morami." Šepol, odvrátiac odo mňa pohľad, akoby bol zahanbený. Nevedela som, či to bola hanba pre jeho tvorcu alebo jeho samotného, tak či tak som sa ho držala tak silne, ako som to dokázala a pokúšala sa zadržať slzy, ktoré sa mi zrazu vytvorili v očiach, keď vypustil svoje priznanie.

„Ako? Prečo by to robil?" Zdali sa mi to ako rozumné otázky. Lorenza som mala rada; bol skutočne príjemným mužom a zdalo sa, že sa o Ericka a mňa tak stará. Vždy ponúkol svoju pomoc, vždy sa usmieval alebo spieval, rozprával o svojich mladších časoch a o tom, čo sa práve dialo vo svete. Ako mohol byť on za tou bolesťou posledného týždňa? Všetok ten stres a strach, bez jedla a spánku...

„Jeho zdôvodnením bola moc." Erick potichu zamrmlal, stále sa na mňa nepozerajúc, „Že k sebe nepatríme. Toto bola celkom posledná vec, ktorú mi povedal predtým, ako som mu vytrhol srdce a krčnú tepnu... nie v tomto poradí." Zabil ho? Kvôli mne?

„Prečo by si to robil? Veď ťa stvoril a bol tvojím najlepším kamarátom." Ako som mohla spracovať tú informáciu, ktorú mi podal? Zabil tú osobu, ktorú poznal dlhšie ako kohokoľvek iného, o ktorého sa zaujímal a tak veľmi ho rešpektoval. Ja by som to nedokázala urobiť komukoľvek, koho milujem, aspoň bez toho, aby som sa na konci neznášala.

„Zabil by ťa. Nič z toho, čo som urobil, neľutujem, Christa." Odpovedal, konečne na mňa uprel oči. Výraz na jeho tvári sa ešte stále musel zmeniť. „Len dúfam, že mi dokážeš odpustiť za to, že som to nevidel už skôr." Namiesto odpovedania som sa postavila na špičky a stiahla si jeho tvár k mojej. Milovala som bozkávať ho, spôsob, akým by sa moje telo chvelo a motýle v mojom bruchu by trepotali krídlami.

„Odpustiť nie je nutné." Šepla som oproti jeho perám a držala ho blízko pri sebe. Milovala som tohto muža viac ako čokoľvek a kohokoľvek na tomto svete a bola som poctená, dokonca aj požehnaná za to, že som ho mala vo svojom živote.

„Radšej som sa aj tak opýtal." Odpovedal, odtiahnuc sa a venoval mi pohľad.

„Porozprávame sa o tom, keď nebudem spať. Kedy sa vlastne vrátiš?" Milovala som snívanie o ňom a s ním, ale potrebovala som ho fyzicky blízko seba. Potrebovala som byť okolo mojich priateľov a rodiny, teraz keď už bolo všetko v poriadku. Ešte vždy nám mali dať ich požehnanie a to bola vec, ktorú sme obaja naozaj chceli.

„Môžeš sa zobudiť kedykoľvek chceš a vidieť svoju rodinu. Nie som si istý, či sú ešte stále všetci v našej spálni, ale boli tam, keď som odišiel. Choď a stráv s nimi čas, ja budem čoskoro doma. Sľubujem."

Keď som otvorila oči, prvá osoba, ktorú som zbadala, bola Jade, jej dlhé vlasy jej pokrývali tvár vo chvíli, ako sa na mňa usmiala smerom dole.

„Si hore." Povedala natešene a zo stoličky, v ktorej sedela, sa nepohla. Prikývla som a sadla si, porozhliadla sa a zbadala mamu a oca sediacich vedľa Marka a Jess na gauči oproti našej posteli. Jake a Andrew sedeli na stoličkách na protiľahlých koncoch izby. Všetci sa na mňa dívali s pokojnejšími výrazmi. Bolo úžasné, že som mala čas sa udržať, predtým ako som bola svojimi rodičmi prakticky napadnutá.

Ďalšiu hodinu som každému vysvetľovala, že som v poriadku, i keď to boli hlavne mama s otcom, ktorí sa stále pýtali otázky a ja som im vysvetľovala, že za tým všetkým bol očividne Lorenzo, nad čím Jade mierne zavrčala. Detaily ohľadom toho, čo mu Erick urobil, som utajila, nakoľko som nechcela, aby moji rodičia, ktorí už boli ohľadom upírov aj tak ostražití, mali o dôvod viac, prečo sa báť toho muža, ktorého milujem. Nebola som v nálade pre hádku, bola som len šťastná, že je všetkému koniec a že som znova mohla byť v spoločnosti mojej rodiny a priateľov. Potrebovala som ich.

„Som rád, že si v poriadku." Šepol Jake, vykročiac vpred, aby ma objal, keď už som bola mimo postele, „Chýbala si mi, kým si bola preč." Ešte stále som mala rada jeho objatia. Jeho pokožka bola teplá, jeho tmavé vlasy boli strapatejšie ako zvyčajne, akoby si cez ne rukami prechádzal celý večer a vyzeral unavene, no bol šťastnejší, čo bolo zrejmé z jeho výrazu.

„Tiež si mi chýbal." Odpovedala som, odtiahnuc sa ešte predtým, ako by z nášho objatia bolo čitateľné niečo viac, či už z jeho strany alebo strany kohokoľvek iného v našom okolí. Jakea som ľúbila ako kamaráta, no nič viac by medzi nami nebolo. Nie, kým by bol Erick v mojom živote. Vedela som, že bol do mňa chvíľu zaľúbený, obzvlášť, keď sa na mňa pozeral rovnakým spôsobom ako Erick. Posledný raz sa na mňa usmial, potom odkráčal a postavil sa vedľa jeho sesternice, medzitým čo som bola pohltená rukami Andrewa, Marka a potom Jess. Jade som si ponechala na koniec, jej nádherný úsmev a dokonca aj jemný chichot, bol jednou z najlepších vecí, ktorú som mohla počuť, medzitým čo okolo mňa omotala ruky.

„Strašne si nás vydesila." Šepla to tak, aby som to mohla počuť len ja, nad čím som len mykla plecami a objala ju ešte pevnejšie.

„Uisťujem ťa, že som to nemala v úmysle." Jade pretočila očami nad mojím komentárom a pred tým, než by stihla odpovedať, som bola vytiahnutá z jej objatia Erickom. Nemusela som sa tam pozrieť, aby som zistila, kto to bol; nikdy som to nepotrebovala. Poznala som ho; jeho vôňu, dotyk, to, aké boli jeho pery na mojom krku, keď mi tam vtisol bozk.

„Milujem ťa." Šepol mi do ucha. Sledovala som, ako sa Jade usmiala a venovala som jej vlastné myknutie plecami, predtým ako som sa otočila tvárou k nemu. „A sľubujem, že teraz je už všetko v poriadku. Nikto sa ešte raz nepokúsi ti ublížiť." Prikývla som a pobozkala ho. Vedela som, že to, čo vravel, bola pravda, dovtedy kým som bola s ním, som bola v bezpečí. Nemusel ma o tom presvedčovať, dôverovala som mu. Veď po tom všetkom, on bol môj a ja som bola jeho.