Zánik Civilizácie

5. Kapitola - Abanodon

Keď sa dvere zatvorili, začínala som mať divný pocit v žalúdku. Asi som sa ho mala opýtať skôr to či sa môžeme rozprávať, než to, prečo je tá miestnosť riadiaca. Jeho odpoveď totižto spôsobila moje žalúdočné nevoľnosti, ktoré rozhodne neboli príjemné a bolo mi na vracanie. Cestou by to byť nemalo, keďže som necítila nič. Žiadne otrasy či záchvevy miestnosti, v ktorej sme boli. A to ma desilo zo všetkého najviac, pretože vonku sa kľudne mohla odohrávať tretia svetová vojna a my si tu len tak stojíme ako dve tekvice a nič.

"Ehm... čo si mala z tej anatómie?" Spýtala som sa opatrne, pretože som si nebola istá či sa hýbať môžem alebo nie, ale zatiaľ sa nič nestalo, takže zrejme sme sa rozprávať mohli.

"Z anatómie?" Nechápavo sa na mňa pozrela a ja som vzdychla.

"Veď včera sme písali písomku." Povedala som jej a nadvihla som obočie.

"Jáj, veď ano. Nooo... uhm, to ťa ozaj zaujíma teraz anatómia?" Znovu nechápavý pohľad, ale tento bol aspoň o čosi viac smiešny.

"Nie, ale tak chceš sa rozprávať o počasí?" Navrhla som a Barbequ sa začala smiať.

"Prečo o počasí? Radšej by sme sa mali baviť o tej planéte Ada... Aban... ááá, ja neviem čo to bolo!" Už som len čakala, kedy začne rozhadzovať rukami ako zmyslov zbavená a poruší tým to pravidlo, že sa nemáme hýbať, ale našťastie to neurobila a len pokoje stála.

"A o čom sa chceš rozprávať. V podstate o ňom nič nevieme a proste..." Vzdychla som si a nedokončila som vetu, len som sklopila zrak.

"No čo? Dokonči to." Nabádala ma s úškrnom.

"Ja neviem. Bojím sa." priznala som si pravdu. Netušila som kam to vlastne idem ani čo ma tam čaká. Bola som rada, že tam išla so mnou práve Bbq, ale ten strach to nezahnalo.

Dvihla som zrak na svoju spoločníčku, ktorá mlčala, než som si všimla, že nám nad hlavami svieti zelené svetlo. Neviem ako dlho sme v tej miestnosti boli alebo ako krátko, ale pripadalo mi to ako večnosť. Možno to bolo tým, že tam nebolo práve veľa miesta. Keď prevážali tých ľudí z planéty na planétu, museli ísť ozaj na miliónkrát, pretože naraz sa sem zmestilo maximálne tak desať ľudí a aj to by sa tu už tlačili ako v preplnenej MHD.

Dvere sa otvorili a obe sme horlivo sledovali svet za nimi. Všade okolo bolo veľa stromov a bola tu vyššia tráva, dokonca boli niektoré stromy aj poprepájané lianami či čo to bolo. Avšak aj napriek hustému porastu bolo vidieť, že nejakých možno dvadsať metrov - takéto odhady nikdy neboli mojou silnou stránkou, takže to mohlo byť aj päťdesiat metrov - sa ten les či prales končil a bolo tam svetlo. Nie, že by tu bola tma, ale rozhodne tam toho svetla bolo viac ako tu, keďže sem prenikalo cez listy len minimum svetla a bolo tu viac šero, než nejako inak. V noci tu musí byť tma ako vo vreci.

S Bbq sme sa pozreli na seba a potom opäť von.

"Ideme?" Spýtala som sa trochu vzrušene a v žalúdku som mala motýle, ale cítila som aj strach, ktorý mi prechádzal telom a snažil sa mi ochromiť končatiny.

"Máme na výber?" Spýtala sa ma, ale brala som to ako rečnícku otázku, preto som neodpovedala a miesto toho som len zaťala ruky do pästí a odhodlane som vykročila vpred, nechajúc počiatočný závan strachu plaziť sa niekde po zemi Vektora.

Rozhliadla som sa a všade som videla len čoraz hustejší les. Vo väčšej džungli sme asi zostať nemohli, čo?

Bbq vyšla von so mnou a položila mi ruku na rameno. "Tak! Kam teraz?" Spýtala sa a tiež sa obzerala.

"No, ja navrhujem ísť tam, kde les končí." Povedala som a opatrne som vykročila na vlhkú pôdu, ktorá bola mäkká a chodilo by sa po nej aj celkom dobre, keby sa do nej tak nezabárali nohy. Bežať po nej by bolo dosť náročné, ale dalo by sa to, snáď.