Zánik Civilizácie

62. Kapitola - Plán

Christina/Sky

Po raňajkách, na ktoré som absolútne nemala chuť sme sa začali baliť. Ešte teraz som mala pocit, že ten zajac v mojom žalúdku žije a snaží sa ujsť, ale jedla som ho len pre to, aby som nebola čoskoro hladná a aby som mala nejakú silu na ďalší úsek cesty. Netušila som ako ďaleko to je ešte ku otcovi... vedcovi, ale dúfala som, že nie moc. Taktiež som to nechcela jesť preto, že ma dosť bolela sánka a keďže sme so sebou nemali ľad - myslím, že keby sme ho aj mali, tak už by to ľad dávno nebol -, sánku som mala opuchnutú. Jediné čo ma na tom tešilo bolo, že Matt ju mal takmer rovnakú, len akurát, že ju mal o čosi menej opuchnutú. Predsa len má on väčšiu silu než ja.

S Mattom som sa moc nerozprávala, rovnako tak s Andrewom aj keď obaja po mne hádzali dosť divné pohľady.

Jake vyzeral akoby mu niekto zjedol raňajky, pri čom som videla ako toho zajaca jedol s takmer nenávisťou voči tomu tvorovi. Neviem čo mu ten zajac urobil, ale nepýtala som sa. Will hádzal zaľúbené pohľady po Barbequ a Barebqu vyzerala... ako Barbequ.

Celú dobu bolo prevažne ticho, jedine keď sme riešili to, kam pôjdeme ďalej. Potom sme si už len vzali ruksaky, ubezpečili sme sa, že ten oheň - v ktorom zhorela aj Anabelle, z ktorej zostal len popol - je skutočne uhasený a pobrali sme sa preč. Nejakú dobu sme išli cez rovnakú pustinu ako aj predtým, na ktorej som odpadla, ale v diaľke som videla les. Aspoň to teda les pripomínalo. Vyzeralo to tak, že tam bude chládok a už som sa začala hrozne tešiť na trochu tieňa a pokoja od toho slnka. Toto mi prišlo o dosť teplejšie, než to čo sme mali na Zemi. Možno bola táto planéta len bližšie k ich slnku.

Už niekoľkokrát po sebe som si dala dolu drdol, aby som si mohla urobiť nový, pretože keby som mala mať vlasy rozpustené alebo len v cope, bolo by mi ešte teplejšie. V drdole sa to ešte dalo zniesť, ale videla som to tak, že akonáhle bude niekde voda, hodím sa do nej celá, kľudne aj oblečená a kľudne aj do mláky. Asi by som chcela veľa, ak by som chcela aby tu bol sneh... Mohol by tu vôbec byť sneh? Nechcela som sa na to pýtať a narúšať tým to ticho, ktoré medzi nami panovalo. Naviac, mala som v ústach tak sucho, že by sa mi z nich pri rozprávaní asi aj prášilo. Prestala som teda myslieť na sneh a radšej som premýšľala či je to pred nami skutočne les, na ktorý by som sa mohla tešiť.

~~~

Už je to len kúsok! Skutočne to je les a zostáva mi skutočne len pár metrov na to, aby som sa skryla do tieňa stromov, z ktorých sa na nás pozerali nejaké vtáky. Vyzerali v celku obyčajne na to, ako vyzerali iné tvory tohto sveta, s ktorými som už mala príležitosť sa stretnúť. Nemala som z nich moc dobrý pocit, pretože tie ich pohľady boli skutočne dotieravé a to ako mlčali ma znervózňovalo ešte viac. Radšej som zaťala sánku, odhodlaná prejsť ešte tých posledných pár metrov, ale zistila som, že to nebol dobrý nápad, pretože ma tá sánka začala bolieť ako besná.

"Sakra." Zanadávala som si sama pre seba potichu a kráčala som ďalej. Sánku som uvoľnila a začala som odpočítavať kroky, ktoré mi bolo treba urobiť, aby som sa dostala do tieňa.

Päť...

Štyri...

Tri...

Dva...!

Jeden a pol...

Jeden a štvrť....

Ja to nedám! Už vážne nevládzem! Odneste ma niekto!

Rozhliadla som sa po ostatných, všetci už boli v tieni a evidentne celí šťastní z toho, že už nemusia byť na slnku. Len ja som tam stála a nevedela som urobiť ten jeden zvyšný krok, aby som ten pocit blaženosti mohla zažiť aj ja.