Zánik Civilizácie

34. Kapitola - Divný zvuk

Všetci sme zostali len nemo hľadieť na obrazovku, kde sa postupne čísla viac a viac blížili k nule. Ako prvá sa spamätala Barbequ. Alebo si aspoň myslím, že to bola ona, pretože ma zrazu prudko chytila za rameno a trhla mnou ku schodom. To mi stačilo k tomu, aby som sa dokázala pohnúť a bežať za ňou. Dokonca som sa šprintom po schodoch, ktoré som brala aj po tri naraz, nepodarilo ani raz padnúť, za čo som bola na seba hrdá.

V dome som už ledva vyberala zákruty, ako som sa snažila stíhať za ostatnými. Ešte keď sa mi do toho priplietol pes, skoro som zletela na zem, ale stihla som sa zachytiť steny a bežať ďalej. Ani neviem ako som skočila z tých troch či štyroch schodov, ktoré tam boli. Viedli z malej verandy pred domom. Bežala som však ďalej a nezastavovala som sa. Vedela som, že nám zostáva už len pár sekúnd a teda som čakala kedy začujem ten výbuch. Určite to bude mať ešte aj nejakú tlakovú vlnu, keďže sa nestihneme dostať dosť ďaleko.

Nevedela som ako ďaleko sme sa dostali od domu, keď som začula ten výbuch a cítila som ako sa otriasla zem. Potom prišla aj tá vlna a skôr než som sa stihla len nadýchnuť, už som letela vzduchom. Natiahla som pred seba ruky a snažila som sa padnúť čo najmäkšie, ale samozrejme, to by som to nebola ja, keby som hlavou netrafila koreň z neďalekého stromu.

Ani sa mi nechcelo postaviť sa, ale cítila som, že mi to vyrazilo dych a teda som sa dvihla aspoň do sedu, len aby som sa pokúsila nadýchnuť sa. Oči som mala vypleštené a bojovala som sama so sebou. Dych som si predtým vyrazila len raz v živote, ale to som bola ešte malé decko. Zabudla som na to, aký to je pocit, ale rozhodne to nebolo nič príjemné a tento odporný pocit ma iba utvrdil v tom, že rozhodne nechcem zomrieť zadusením alebo utrpením.

O pár sekúnd som sa konečne dokázala nadýchnuť a tak som sa nadýchla z celých pľúc. Chvíľu som dýchala prudšie, než sa mi dych upokojil. Za ten čas som si všimla, že okolo mňa je dosť triesok a podobných vecí, čo nasvedčovalo tomu, že z domu toho veľa nezostalo. Bože, prečo sa musí hádam každý dom, do ktorého na tejto planéte vkročíme, rozpadnúť na malé kúsky? Možno už aj tá nemocnica, kde sme boli s Mattom, leží už teraz v troskách. Asi sa budem báť vkročiť do akéhokoľvek domu či budovy. Len pre istotu, že sa mi to celé nezrúti na hlavu.

Konečne som pohľadom našla aspoň niekoho. Podľa toho, že sa hýbal mi bolo jasné, že pravdepodobne žije. Pokúsila som sa postaviť, ale ako som sa snažila dvihnúť, najprv sa mi podlomili kolená, než som sa dokázala postaviť a aj to len s pomocou stromu. Potom som k nemu pomaly a opatrne vykročila a keď som si bola istá tým, že ma nohy unesú, kráčala som o čosi istejšie.

"Jake? Si v pohode?" Spýtala som sa ho, keď som už bola bližšie. Najprv nereagoval, ale po chvíli sa posadil a zmätene na mňa pozrel, akoby ani nevedel kto som.

"Jo, jasné. Nič mi nie je." Zavrtel hlavou. Prezrela som si ho skúmavým pohľadom a zistila som, že mu ozaj nič nie je. Zrejme mal šťastie, že nespadol na nič tvrdé, ako ja.

"Kde sú ostatný?" Rozhliadla som sa, lebo som ich zatiaľ nikde nevidela.

"Netuším. Ale nemali by byť ďaleko." Zamračil sa a rozhliadol sa aj on. Po chvíli znovu prehovoril. "Aha, tamto je Barbequ." Kývol hlavou a ja som sa pozrela tým smerom. Rozbehla som sa za ňou, keďže sa nehýbala. Dúfala som, že žije, neviem čo by som robila keby nie. Hodila som sa na zem ku nej a zatriasla som ňou. Všimla som si, že dýcha, ale nevedela som či je pri vedomí. Možno bola a len sa jej nechcelo dvihnúť sa, čo by jej bolo podobné. Ale potrebovala som sa uistiť.

"Barbequ?" Zatriasla som ňou znovu. "Barbora!" Zakričala som, keď nereagovala. Až keď som ňou zatriasla silnejšie, konečne sa pohla a vydala dosť divný zvuk. Ale aspoň som mala istotu, že žije. Vydýchla som si a slabo som sa usmiala. 

"Čo sa stalo?" Spýtala sa ma a zamračila sa. Už som otvorila ústa, že jej to nejako zhrniem, ale dvihla ruku aby ma zastavila. "Nie, nehovor mi to. Viem, čo sa stalo." Povedala a priložila si ruky na spánky. "Ale bolí ma hlava."

"To prežiješ." Poťapkala som ju po pleci a znovu som sa rozhliadla. Ešte by ma zaujímalo v kerej prdeli je Matt. Jo, no a vlastne aj Voldemort by tu niekde mal ešte byť...

Pohľad mi zastal na Mattowi, ktorý bol asi päť metrov od nás a skláňal sa nad Voldemortom. Dvihla som sa a išla som ku nim. Matt vyzeral, že je v pohode, ale netušila som ako je na tom pes.

Naklonila som sa mu ponad plece a usmiala som sa na psa, ležiaceho na zemi, vrtiaceho chvostom. Matt mu držal labu a vyzeralo to tak, že mu z nej niečo vyťahuje. Zrejme triesku. Ale bola dosť veľká, až mi z toho skoro prišlo zle. A to ja mám silný žalúdok. 

"Tak a je to." Povedal s úsmevom Matt Voldemortovi a prešiel mu rukou cez bok. Postrapatil mu srsť a nechal si od neho pooblizovať ruku. Musela som sa nad nimi usmiať.

"Ako vidím, tak ste obaja v pohode." Usmiala som sa.

"Tak, mne nič nie je." Zavrtel hlavou Matt a otočil sa ku mne. Pozrel na mňa a zamračil sa. "Ale ako vidím, tak ty si nemala práve mäkké pristátie." Skonštatoval a ja som dvihla ruku a končeky prstov som si priložila ku obočiu. Už teraz som si bola istá, že mi to pravdepodobne krváca.

"Ja mám na takéto veci šťastie. To nevieš?" Snažila som sa trochu odľahčiť situáciu, ale on to zrejme nechcel brať ako žart.

"Jasné. A raz sa kvôli tomu zabiješ."

"Myslím, že by som zomrela tak či onak. Skôr alebo neskôr." Pokrčila som plecami.

"Snažíš sa byť vtipná, ale moc ti to nejde."

"Fajn, tak sa teraz asi idem hrať na to, že tu umieram." Rozhodila som rukami a vystrela som sa. Nemala som náladu na hádku s ním, len kvôli tomu, že mám škrabanec na čele a on sa z toho rozhodol urobiť kompletné vykrvácanie, s vnútornosťami rozhádzanými všade naokolo. Veď ja by som za sebou mala práve teraz po správnosti ťahať črevá, snažiť sa zdvihnúť si zo zeme žalúdok a ešte popri tom aj premýšľať ako dám dohromady svoju pečeň, rozpľasnutú na strome.

Vzdychla som si a pobrala som sa preč. Nechcelo sa mi čakať na to, ako ma zase začne za niečo buzerovať.

"Ideš sa doraziť?" Zakričal za mnou.

"Pre teba všetko, zlato." Odvetila som cez plece, ale ani som na neho nepozrela. Prudko som však zastavila, keď som zacítila nehorázny smrad. Prišlo mi to ako dym, ale ešte trochu čosi iné, nechcela som vedieť, čo to bolo. Keď ma však začali páliť oči, vedela som, že niečo nie je v poriadku.

"Cítite to tiež?" Otočila som sa ku Jakeovi s Barbequ a zamračila som sa.

"Áno." Odpovedal mi Jake a postavil sa, keďže do tej doby kľačal na zemi nad Barbequ. Tá sa však tiež dvihla. Všetci sme hľadeli jedným smerom a hľadali sme zdroj toho zápachu. Ja som len dúfala, že to oheň nebude, ale bolo mi jasné, že je blbosť, aby to oheň nebol, keďže to tam vybuchlo.

"Horí!" Zakričala Barbequ po pár sekundách. Zdalo sa mi, že aj ja niečo vidím. Prekvapovalo ma to, že je to tak ďaleko. Rozhodne sme zabehli ďalej, než som čakala, až ma to udivovalo. Ale nesťažovala som sa.

Skoro som sa zľakla, keď sa okolím prehnal veľmi divný zvuk. Bolo to niečo, čo mi pripomínalo koňa alebo niečo veľmi podobné koňovi, možno to bol aj somár, čo ja viem, proste to bol divný zvuk, ktorý mi ostro rezonoval v ušiach a mala som pocit, že mi buchnú bubienky.

"Bohaaa, čo to je?" Spýtala som sa s kyslím výrazom. Odpoveď som síce nedostala, ale Barbequ zrazu prudko vyštartovala smerom, k tomu ohňu a mne stuhla krv v žilách.

Čo to robí? Čo vydalo ten zvuk? Alebo kto...?