Zánik Civilizácie

27. Kapitola - Pipi dlhá pančucha

Christina/Sky

Neviem prečo som sa neudržala na tom prvom Marmonatovi. Pravdepodobne to bolo tým, že som na neho aj dosť blbo dopadla, čiže sa ani moc nedivím, že som letela dolu. Viac ma však prekvapilo to, že už keď som letela, nezmohla som sa ani len na ten bezmocný krik. Len som si proste padala a nič som nerobila. Prišlo mi to celé ako v spomalenom filme. Letím vzduchom dolu z obrovskej výšky a Marmonat, z ktorého som spadla sa čoraz viac vzďaľuje. Vzduch okolo mňa veje a ja len čakám na tvrdý dopad, ktorý neprežijem.

Pocítila som náraz a vzdychnutie. Nevedela som aký druh vzdychu to bol, ale ja som to nebola, tak kto potom? A prečo ešte žijem?

Otvorila som oči a zbadala som nad sebou kyslí výraz Matta. Ale trhalo mu kútikmi, takže mi bolo jasné, že sa zrejme dobre bavil. Debil.

"Páni, ty si ma nenechal zomrieť!" Zvýskla som nadšene.

"Mal som? Dá sa to napraviť, stačí povedať." Žmurkol. 

"Jasné, len do toho, mala by som potom aspoň pokoj od teba a tvojho sarkazmu." Pretočila som očami a zavrtela som sa. V takejto polohe to moc pohodlné nebolo.

"A kto povedal, že som to myslel sarkasticky? Možno som to myslel úplne vážne." Dvihol obočie.

"Tak v tom prípade by si bol možno konečne spokojný, že si sa ma zbavil a budeš mať odo mňa navždy pokoj." Zašomrala som a poobzerala som sa. Ešte chvíľu a zletím dolu aj bez toho či to chce on alebo nie. Preliezla som preto za neho a síce neviem ako sa mi to podarilo, ani raz som pri tom nespadla, za čo som bola na seba hrdá. Posadila som sa obkročmo a chvíľku som nevedela kam s rukami, než mi došlo, že by som sa ho mala asi chytiť. Nebolo by to prvýkrát, ale prečo mi to práve teraz prišlo nehorázne trápne?

"Iba možno." Zasmial sa. "Ale ak sa ma nechytíš, tak spadneš dolu tak či onak." Zamudroval a ja som si len založila ruky na hrudi.

"Nie, som si istá, že to zvládnem aj bez toho aby som sa ťa dotkla čo i len prstom." Povedala som a hrdo som sa vystrela. A keďže sa na mňa pozeral cez plece, videla som ako sa usmial a zavrtel hlavou.

"Tak fajn, ako ty chceš." Pokrčil plecami, otočil sa dopredu a popohnal toho tvora pod nami k pohybu. Trhlo mnou a už som cítila ako letíme kamsi do prdele a mňa to ťahalo do zadu viac než som čakala. Nebolo to však ešte nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Avšak, keď zabáčal doľava, už som cítila, že sa šúcham po jeho chrbte dolu, do prázdna. Naklonila som sa prudko dopredu a okamžite som obtočila ruky okolo jeho pása s tým, že som sa k nemu pritiahla ako to len šlo, len aby som skutočne nezletela dolu. Cítila som ako sa Matt zasmial.

"Rozmyslela si si to?" Spýtal sa ma pobavene a vedela som si presne predstaviť ten jeho úškrn.

"No, ešte stále si môžem rozmyslieť aj toto." Vydýchla som a na chvíľu som dvihla jednu ruku aby som dostala jeho vlasy z mojej tváre. "Akože... proti tvojim vlasom nič nemám, ale... nemusia mi liezť do tváre." Frflala som a prehodila som mu ich cez jedno rameno, aby som sa ja mohla nerušene pozerať vpred cez to druhé. Ruku som vrátila tam kde bola predtým a nazrela som pred nás.

"Sakra, kde toľko trčíte?" Počula som ako zakričal a bolo mi jasné, že to nepatrilo mne, ale Barbequ s Jakeom, ktorý stále boli na tom útese a vyzerali tak, že sa nemajú k tomu, aby išli tiež.

"Neviete o čo prichádzate!"  Pridala som sa aj ja. Síce som z toho lietania takto moc nemala, ale po pravde, keby nebol Matt taký ubrblaný, bolo by to aj v celku fajn.

"Tak poďme!" Ozval sa ešte Matt, a potom sme sa im znovu vzdialili. Nevedela som či sa bál toho, že už po nás niečo hodia alebo čo, ale vyzeralo to tak, že tí dvaja mali dosť iných starostí, než riešiť to, čo po nás hodiť.

"No, kde sme to skončili?" Spýtal sa ma Matt cez plece.

"Pri tom, že si to držanie môžem rozmyslieť. A vlastne aj to, že mi tvoje vlasy liezli do tváre." Kývla som hlavou.

"Čo sa držania týka, tak ťa predsa nikto nenúti držať sa." Pohodil plecami a usmial sa. "A čo sa týka mojich vlasov... budeš sa s tým musieť zmieriť, ostrihať si ich kvôli tebe nenechám." Zakrútil hlavou a tým spôsobil to, že sa mu vlasy rozleteli na všetky strany. Trochu som sa zamračila a naklonila som sa. Pozrela som sa pod nás. Keby že padnem, asi by ešte stále hrozilo, že to neprežijem. Vzdychla som si.

"Ja ťa ani nenútim strihať si ich. Ale gumička alebo také čosi ti nič nehovorí?" Nadvihla som obočie.

"S copom vyzerám ako buzerant." Zašomral.

"Tak ja ti raz jeden urobím a uvidíme. Alebo ak chceš, tak ti urobím aj dva. Budeš ako Pipi dlhá pančucha." Navrhla som.

"Dva určite nie. A jeden... nie." Rázne zavrtel hlavou.

"Ale, ty suchár!" Obvinila som ho.

"Ja? To si nepovedala!" Zasmial sa a prudko zatočil. Zrejme to nečakalo ani to zviera, pretože vydalo dosť divný zvuk, ktorý sa podobal niečomu, čo možno pripomína topiacu sa mačku, až som sa divila, že mu nezačali liezť z úst bubliny. Ale nič také sa nestalo a to zviera proste len zahlo i keď prudšie než obyčajne. 

"Vieš o tom, že ak spadnem, stiahnem ťa so sebou?" Nadvihla som obočie.

"To je síce pravda, ale ty sa predsa nechceš držať." Provokoval ma.

"Fajn. Tak sa ani nebudem." Pustila som ho, dvihla som ruky pozdĺž hlavy a znovu som sa poobzerala. "Ale máš ma na svedomí." Dodala som a odstrčila som ho od seba. Nie preto, aby som zhodila jeho, ale preto, aby som sa dolu zošuchla ja. Ešte som sa stihla trochu odraziť a potom som už letela k zemi. Videla som ako sa za mnou zhrozene pozrel a ako zvrtol Marmonata, aby šiel za mnou, ale do cesty sa mu priplietol ďalší a teda musel zastaviť a upokojiť toho svojho, lebo skoro spadol aj on. Ja som sa za tú dobu len pousmiala a otočila som sa tvárou k zemi. Ani mi to neprišlo tak, že by som padala nejako moc rýchlo. Skôr mi to prišlo ako sen.

Vzduch mi prudko vrážal do tváre a mne na perách stále pohrával úsmev.

Zrazu som prudko dopadla na niečo tvrdé a prsty som zakvačila za okraje jeho krídel, po oboch stranách jeho hlavy. Bolo mi fuk, že ležím, ale ten pocit, že som si počas letu pripadala ako v Avatarovi, keď Jake skákal z jedného Ikrana na druhého, ktorým bol ten veľký červený... Tak presne nejako tak som si pripadala ja teraz. No, teraz už nie, ale bolo to úžasné. Hlavne ten Mattow zdesený výraz.

Prestala som myslieť na Matta a konečne som sa sústredila, pretože tento Marmonat bol dosť akčný a ak som nechcela zletieť dolu - čo by teraz bolo možno nejakých päť metrov, vzhľadom k tomu ako nízko letel a ako dlho som k nemu musela padať - musela som sa držať. Všetko ma síce z toho nárazu bolelo a tá dorezaná ruka tiež robila istú šarapatu, držala som sa ako kliešť.

"Si ty normálna, krista ti?!" Zrúkol po mne zhora Matt a síce som nemala čas sa obzerať, bolo mi jasné, že jeho výraz musí byť pekne naštvaný.

"Neruš... ma... teraz." Odpovedala som trhane, pretože to v takejto situácií vôbec nebolo jednoduché a držala som sa zubami nechtami, len aby som nespadla.

Marmonat sa snažil zhodiť ma, ale ani ostré zatáčky či nadskakovanie alebo prudké padanie dolu po tom, čo letel hore, mu nepomohlo zbaviť sa ma a i keď to niekedy bolo už na tesno, nepustila som ho.

Znovu letel hore, dobre že nie kolmo na zem a zrazu len prestal mávať svojimi... krídloplutvami a začal padať dolu. Vedela som, že to skôr či neskôr narovná, ale čím bližšie bola zem, tým menšia bola aj moja nádej, že to urobí, ale predsa by nespáchal samovraždu len preto, aby sa ma zbavil... alebo áno? Už to tak začínalo vyzerať.

Otvorila som ústa, že začnem kričať. Zostávalo už len tých päť metrov a už som videla ako sme rozpleštení na zemi, ale ten blbec sprostý sa rozhodol, že to teda konečne vyberie a teda sa narovnal a prestal robiť blbosti. Žeby sa mi ho konečne podarilo skrotiť?

S úsmevom som sa dvihla a konečne som sa posadila. Úsmev sa mi však skrivil, keď som zbadala, že pred nami je strom. Ešte viac sa to posralo, keď sme sa mu nestihli vyhnúť.