Nevedela som či ma mal ten dopad bolieť alebo nie, no každopádne bol nečakaný. Buchla som si o zem hlavu a takmer som si pri tom zlomila väzy, keďže som padla na chrbát, na ktorom som mala ruksak. Cítila som, že veci v ňom sa hýbu a zrejme sa im to nepáči, ale nemala som v úmysle ich kontrolovať. Dokázali prežiť skok z tej budovy, na druhú budovu, ktorá bola nižšia a keďže bol na streche štrk, nebol to práve najkrajší dopad. A tak som si bola istá tým, že museli prežiť aj toto.
Dvihla som len hlavu, aby som sa mohla pozrieť na Matta, ktorý ležal vedľa mňa.
"Okej, tak... Nabudúce asi budem zvažovať do akej krabice kopnem." Poznamenal pobavene a ja som sa zasmiala.
"Najlepšie do žiadnej." Povedala som s úsmevom a začala som sa stavať na nohy. Nebolo to nič príjemné, ale zvládla som to.
Konečne som sa začala obzerať okolo seba. Boli sme v dlhej bielej chodbe, pomerne dosť osvetlenej a mala som pocit, že to nikde nekončí.
"Nevieš len tak žeby náhodou... kde sme?" Otočila som sa na Matta, ktorý sa už medzitým tiež dvihol na nohy a premýšľal.
"Netuším." Pokrútil hlavou.
"Takže, ktorým smerom chceš ísť?" Dvihla som obočie. Chodba viedla len doprava a doľava, nemohli sme sa vrátiť hore tou istou cestou, ktorou sme sem prišli, pretože pri pohľade na strop som videla len strop. Neboli na ňom nijaké známky toho, že by sa dokázal otvoriť. A ani na stenách nebolo nič, vďaka čomu by sa mohli otvoriť, z čoho som si vyvodila, že do tejto chodby sa dá dostať len z vonku, ale odtiaľto nazad sa už ísť nedá.
"Myslím si, že to je jedno. Takže... tadiaľ?" Ukázal rukou na svoju pravú, čiže na moju ľavú stranu. Prikývla som a obaja sme vykročili naprieč chodbou. Nevedela som, čo by som si pod tým mala predstavovať. Ani čo by sme tam mohli nájsť. Ale dúfala som, že tam bude východ.
Kráčali sme už dobrých desať minút, prevažne v tichosti. Miestami podlaha stúpala, miestami zase klesala a tak som už nevedela určiť či sme nad zemou alebo pod ňou.
Prekvapilo ma, keď sa pred nami objavila zákruta doľava. Nevedela som či sa z nej mám tešiť alebo nie, ale spomalila som. Mohlo tam byť čokoľvek. Neisto som sa pozrela na Matta a ten len prikývol. Pomaly vyšiel spoza rohu a ja s ním. Takmer som dostala infarkt, keď som si pred nami všimla Barbequ s Jakeom.
"Vy žijete!" Nadšene som zvolala a skočila som po Barbequ. Vyzerala dosť... zničene. Ale aspoň na sebe nemala nijaké viditeľné zranenia. A Jake tiež nie.
"Čo sa vám dvom stalo?" Vyzvedal Jake, pravdepodobne narážajúc na našu krv.
"Tak trochu sme si zaskákali z budovy. Teda, z jednej vysokej budovy, na druhú menšiu." Pokrčila som nevinne plecami.
"A to prečo?" Nechápavo sa na nás Jake pozrel.
"To je fuk. Dôležité je, že nám to obom zachránilo život." Zašomral Matt. "A čo vy? Ako vidím, tak ste mali viac šťastia."
"Chodili sme po kanáli. Narazili sme na Baygona a niekoľko... ehm, stoviek nasratých Raktaurov. Ale inak v pohode." Smutne sa usmial.
"A ako ste sa sem dostali?" Pozrela som na Barbequ.
"Keď sme našli východ z kanála, dostali sme sa sem. Zaujímavé bolo, že ten poklop bol zamknutý." Odpovedal mi Jake a zamračil sa.
"My sme len išli ulicou a keď som kopol do krabice, zem pod našimi nohami sa otvorila a padli sme sem." Povedal Matt. Prestala som ho vnímať, keď som neďaleko nás zbadala ďalšiu zákrutu.
"Ktorou cestou ste sem prišli?" Spýtala som sa tak všeobecne.
"Touto." Ukázal mi Jake tú zákrutu.
"Takže tadiaľto." Kývla som hlavou do chodby rovno a vykročila som. Rozprávať sa môžeme aj cestou. "Predpokladám, že ani vy dvaja neviete kde sme." Nadhodila som.
"Nie." Povedala už konečne aj Barbequ. A to už som si začínala myslieť, že jej niekto vyrezal jazyk.
"Fajn." Vzdychla som.
Párkrát, sme ešte takto zabočili alebo sme sa museli rozhodnúť medzi viacerými cestami. Už mi to všetko splývalo dohromady. A cesty von niet. A ani na stenách nebolo nič. Stále len tá otravná biela všade kam som sa pozrela. Začalo mi to pripomínať bludisko.
Prechádzali sme okolo ďalšej zákruty, keď som periferne zbadala niečo nové. Boli tam dvere. Kovové.
Prudko som zastavila a neveriaco som sa na ne zahľadela. To sa mi len zdá... Alebo nie?
"O môj Bože." Vydýchol Jake a pobral sa ku nim. Boli na konci chodby asi... päťdesiat metrov od nás.
"Počkaj." Zastavil ho Matt. "Môže to byť..."
"Čo? Môže to byť tak akurát cesta von." Prerušil ho Jake. "Neviem ako teba, ale mňa už vážne nebaví toto blúdenie tu. Tie dvere sú konečne niečo nové." Povedal a znovu sa otočil k dverám. Najprv išiel len on, ale veľmi rýchlo sa k nemu pripojila Bbq.
Pozrela som sa na Matta a chytila som ho za ruku. Potom sme spolu nasledovali Jakea a Barbequ.
Došli sme asi do polovice chodby a neviem čo presne sa stalo, ale cítila som, že som na niečo stupila. Ignorovala som to, ale možno som tomu mala venovať viac pozornosti, pretože som keď som nohu dvihla, ozval sa alarm a nad dverami začalo blikať červené svetlo. Nevedela som čo to znamená, ale všimla som si, že steny sa začali dosť rýchlo prisúvať k sebe.
"Bežte!" Zakričal niekto. Nevedela som určiť či Jake alebo Matt, ale jeden z nich určite.
Rozbehla som sa za ostatnými a snažila som sa nevšímať si ako sa priestor medzi stenami zmenšuje.
Jake s Bbq sa už dostali ku dverám a búchali na ne. Ale nevyzeralo to tak, že by sa chceli otvoriť. Zostávalo mi už len pár metrov k tomu, aby som ku dverám dobehla aj ja.
Vrazila som do nich práve včas, keď sa steny za mnou spojili. Od dverí a tej steny za mnou zostalo asi tridsať centimetrov priestoru a aj to sme na sebe boli všetci natlačení. Nemohla som sa poriadne ani nadýchnuť.
Šok prišiel v momente, kedy sa dvere otvorili a popadali sme na kopu na zem.
Začala som sa dvíhať, ale ktosi ma kopol a tak som znovu padla. Dvihla som pohľad a keď som zbadala Barbequ, veľavravne som sa na ňu pozrela.
"Prepáč." Povedala jednoducho. Kývla som hlavou a konečne som sa postavila. Jediný, kto zostal na zemi bol Matt. Tváril sa bolestivo a bol v kŕči.
"Matt?" Sklonila som sa k nemu na zem. Položila som mu ruku na plece a pri tom som sa končekmi prstov dotkla jeho kože na krku. Bol úplne ľadový. "Matt!" Neodpovedal mi.
Zahnal sa rukou do vzduchu a pri tom som si všimla, že má v rukáve dieru ako od noža a ruka mu krvácala. Všimla som si to už predtým, ale myslela som, že sa zranil pri páde. Ale teraz... Ranu mal farebnú a koža okolo bola čierna.
"Čo sa to s ním deje?" So zúfalým pohľadom som sa otočila na Jakea.
"Je v premene." Povedal vážne.
"Kto ste a čo tu chcete?!" Zakričal po nás niekto za nami. Nechcela som sa otočiť, ale predsa som to urobila. Ako prvé som si všimla jeho topánky. Ako som stúpala vyššie, videla som, že po kolená má na sebe biely chemický plášť a mieril na nás kušou. To lepšiu zbraň nenašiel?
Dvihla som pohľad ešte vyššie k mužovej tvári a zamračila som sa. To nemôže byť...
"Oci?"
YOU ARE READING
Zánik Civilizácie
Science Fiction"Ide o to, že ľudská civilizácia je už hrozne stará a niekto si myslí, že ľudská rasa je mladá, ale to je blbosť. Ľudia existujú už veľmi dlhú dobu, len nie na tejto planéte. Alebo teda nie iba na nej." "Čo to znamená?" "Znamená to to, že ľudia žil...
