Keď som šľapala hore strmou cestou po kopci, nemala som chuť ani pomyslenie premýšľať vôbec nad niečím iným, než nad tým, kedy tam už konečne vyleziem a budem sa môcť hodiť na zem. Po prípade hodiť Jakea alebo Matta dolu z druhej strany - ak by nebola dosť kolmá, tak z tejto, ktorou sme prišli - a sledovať s pobaveným úsmevom ako sa guľká dolu, a potom ako sa driape hore.
Ale po pravde, ani keby som premýšľala nad tým, čo bude na druhej strane, nikdy by som neprišla na to, čo všetko som mala možnosť skutočne vidieť. Pripadalo mi to ako z fantasy filmu a teraz som mohla už len čakať kedy mi nad hlavou preletí drak so svojimi mladými a niekde spoza rohu na nás vykukne nasratý Tyranosaurus a my budeme musieť zas bojovať o holý život a snažiť sa pred ním ujsť.
Nič z mojich terajších predstáv sa nesplnilo, ale to miesto bolo skutočné. V diaľke sa črtali hory pokryté snehom. Pred nimi boli lesy a potom nič, len nejaké lúky a skaliská. Bolo tam aj obrovské jazero s krištáľovo modrou vodou. Vzdušnou čiarou od nás neboli jeho brehy vôbec ďaleko a myslím, že ani pešo, by to nebolo nič náročné. Delili nás od neho však dosť nepríjemné močariny, ktoré už na pohľad vyzerali odpudzujúco a nepríjemne. Tým by som sa rozhodne chcela radšej vyhnúť, než ísť cez ne. Ale ako som sa obzerala, nevidela som cestu, ktorou by sme sa im mohli vyhnúť. Nevidela som totižto ich koniec.
"Prečo tá príroda vyzerá akoby tu ľudská noha nikdy nebola?" Vytrhla ma zo zamyslenia Barbequ.
"No, ľudská noha tu síce bola, ale obyvatelia tejto planéty si prírodu cenia viac ako tí na Zemi, takže tým pádom to tu vyzerá nedotknuto." Vysvetlil jej Jake a zložil svoj ruksak na zem.
Pohľadom som blúdila po kraji predo mnou a snažila som sa zapamätať si všetko čo som mohla vidieť. Takéto veci sa predsa nevidia každý deň. A ja som so sebou nemala žiaden foťák, ktorým by som si to mohla odfotiť.
Môj pohľad spočinul skoro pod takmer kolmým útesom, ktorý tu bol - vyzeralo to akoby niekto z tohto kopca proste zrezal a tú zvyšnú polovicu presunul inam, nevedno kam.
"Aha." Ukázala som na niečo, čo sa ponášalo na dom. Nebolo to ani tak ďaleko, ale cesta k tomu domčeku určite nebude jednoduchá. Povedala by som, že celkovo cesta z tohto kopca nebude prechádzka ružovým sadom.
"Čo to je?" Vyzvedala Barbequ.
"Tak to netuším. Ale môže to byť nebezpečné." Povedal Jake nedôverčivo.
"Myslím, že rovnako nebezpečná bude aj cesta dolu odtiaľto, čiže to máš jedno. A naviac, v takom dome by sa spalo lepšie než niekde na strome, nemyslíš?" Oponoval mu Matt a vyzeral tak, že sa snaží Jakea vyprovokovať.
"To je síce pravda, ale čo ak tam sú nejaký ľudia? Za pár hodín bude tma. To znamená, že sa nás budú snažiť pozabíjať." Nesúhlasil s ním. Začala som premýšľať či sa tí dvaja zhodli aspoň niekedy na niečom.
"A čo? Tak ich proste Barbequ zastrelí a bude pokoj. A naviac, nevyzerá to ako dom, ktorý by bol pre bežných ľudí. To ako je stavaný a maskovaný..." Vrtel hlavou Matt.
"Dobre, povedzme, že máš pravdu. Ale aj napriek tomu, ako sa chceš dostať dolu? Po zadku?" Dvihol obočie Jake a veľavravne na Matta hľadel. Zrejme dúfal, že na tomto celá Mattowa teória pohorí a tak sa vzdá svojho nápadu strávenia noci v tom domčeku.
Matt neodpovedal iba zamyslene hľadel pred seba. Evidentne premýšľal a zrejme by bol ochotný vyskúšať čokoľvek, len aby zahnal Jakea do kúta. A ja som v duchu vedela, že by som ho v jeho nápade podporila aj keby sa rozhodol skočiť dolu, a potom sa proste niečoho zachytiť a hotovo. Dopadnúť na riť a basta.
Zahľadela som sa do diaľky, aby som na neho furt nezízala a keď moje zorné pole narušilo čosi rýchle, strhla som sa. Urobila som krok vzad a skoro s hrôzou som sledovala ako sa asi tucet Manukov rúti k zemi z útesu. Samozrejme, ani jeden sa nerozpľasol na zemi, ale miesto toho to každý zdvihol hore a začali krúžiť dokola. Stúpali pri tom hore až sa dostali približne na našu úroveň a tam len krúžili a ani neklesali ani nestúpali. Vyzerali však ostražito, nás si vôbec nevšímali. Bolo mi to divné.
"Čo sa deje?" Spýtala som sa tak akosi všeobecne a moja otázka zostala len visieť vo vzduchu. Nikto neodpovedal, len keď som zrazu ucítila ako ma niečo ťahá k zemi.
"K zemi!" Zakričal Matt a stiahol ma dolu, ani som nevedela ako. Prekvapene som sa rozhliadala okolo a čakala som čo sa bude diať. Nemusela som premýšľať dlho, lebo mi čoskoro asi tri centimetre od tela preletelo čosi veľké. Aj by som sa dvihla, ale Matt si cezo mňa rýchlo prehodil ruku a pritláčal ma k zemi. To som chápala tak, že ešte nie je vhodná chvíľa sa dvihnúť. Nadýchla som sa a zadržiavala som dych. Tá jeho ruka ma znervózňovala a teda som sa skoro prosebne pozrela na Barbequ. Tá si ma však nevšímala, pretože ležala tak, že som jej mohla vidieť nohy, miesto tváre. A to som chcela psychickú podporu. Takto si ju môžem pýtať akurát od jej topánok.
"Vyzerá to tak, že už sa môžme dvihnúť." Povedal Matt a pustil ma. Dvihol sa a dokonca mi ponúkol ruku, že mi pomôže sa postaviť. Prijala som to a dvihla som sa na nohy. Oprášila som sa, ale dlho som pri tej činnosti nezotrvala a miesto toho som sa vrhla k okraju a pozrela som sa čo sa deje. Tie tvory, ktoré preleteli ponad nás vyzerali ako raje. Udivovalo ma, že dokážu lietať, pretože nemali žiadne perie ani nič a pohybovali sa presne tak ako sa u nás pohybovali vo vode. Bolo to divné. A nepraktické.
"Čo sú to za tvory?" Vyzvedala som.
"Fuuuf... vedel som, ale teraz si už asi nespomeniem na názov." Pokýval hlavou Jake a spýtavo sa pozrel na Matta.
"Hmmm... niečo... tuším, že to boli... kurva, jak to bolo?" Zamračil sa. "Tuším niečo na M..."
"Nie náhodou na B?" Spýtal sa ho Jake veľavravne, akoby už dávno vedel čo to je a teraz lej skúša Matta či si spomenie.
"Marmonaty!" Zvolal zrazu Matt a vyzeral spokojne.
"Marmočo?" Zmätene na neho hľadela Bbq.
"Marmonaty. Moc toho o nich nevieme. Ale keby práve nelovili Manuky, tak by moc krvilačne nevyzerali." Pokrčil plecami Jake. Teraz sa tváril, že vôbec nikdy nenavrhol možnosť, se by sa to mohlo začínať na B.
"Nuž... Lovia aj ľudí?" Spýtala som sa.
"To neviem. Ešte som ich naživo nevidel." Povedal Jake a vzdychla som si.
"Fajn. Ale aj tak, čo teraz?" Chcela som vedieť a dúfala som, že tentoraz dostanem o čosi lepšiu odpoveď.
"To ti neviem povedať." Super...
"A vieš aspoň niečo?" Zavrčala som na Jakea, ktorý nevedel ozaj asi nič a otočila som sa mu chrbtom.
"Ja viem ako sa dostaneme dolu. Ale bude to... no... pre silné žalúdky." Povedal pobavene Matt a diabolsky sa usmial.
"Čože? Čo ti napadlo?" Spýtal sa ho Jake.
"Nie som si istý či budeš ochotný také čosi podstúpiť. Som si totižto plne vedomí toho, že budeš mať zas plnú hubu námietok a protestov a blbých rečí." Zaškeril sa Matt a pristúpil bližšie ku kraju, aby sa zahľadel dolu.
"Prečo? Na čo si prišiel?" Nedal sa odradiť a Matt len pokrčil plecami.
"Najrýchlejšiu cestu preč odtiaľto, smerom dolu." Kývol hlavou.
"Aha. To sa tam chceš hodiť?" Spýtal sa ho ironicky Jake a zavrtel hlavou.
"Doslova a do písmena, áno." Povedal Matt s úsmevom psychopata a zamával nám. Potom sa vrhol dolu.
YOU ARE READING
Zánik Civilizácie
Science Fiction"Ide o to, že ľudská civilizácia je už hrozne stará a niekto si myslí, že ľudská rasa je mladá, ale to je blbosť. Ľudia existujú už veľmi dlhú dobu, len nie na tejto planéte. Alebo teda nie iba na nej." "Čo to znamená?" "Znamená to to, že ľudia žil...
