Len kým si tu

6. časť

Cítila som na sebe pohľad Oskarovej mamy, pokým som oblečenie vyberala z tašky a rozkladala ho po posteli. V typickom autoritatívnom postoji s napriameným telom a rukami preloženými na hrudi stála hneď pri dverách.

„To je všetko?" prerušila konečne nepríjemné mlčanie.

„Všetko, čo som si zobrala," odvetila som a dúfala, že nebodaj nemá v úmysle žiadať odo mňa, aby som povykladala aj spodné prádlo.

„No..." odsekla a prešla sa bližšie k posteli. „Ktoviečo to nie je. Máš nejaké šaty? Blúzky?"

Pravdupovediac, doma mám dve blúzky na nedeľu a zvláštne príležitosti. A pár šiat, z ktorých by jej vkusu nevyhovovali ani jedny. Ale mohla som jej povedať, že veci, ktoré som si pobalila, mali byť pôvodne ku krstnej? Že som ani len netušila, kde nakoniec skončím? Oskar mi predsa zakázal hovoriť o týchto okolnostiach ostatným a či sa do okruhu ľudí, pred ktorými mám mlčať, počíta aj jeho matka a brat, som netušila a radšej sa to ani nepokúšala zistiť.

„Nevzala som si so sebou tak veľa vecí," odvetila som. Aj keď som samú seba presviedčala, že sa nemám prečo hanbiť, červeň potupy mi stúpala do líc. Ramena som pritískala k sebe a dlane spínala v znepokojenom geste pred telom.

„A čo si čakala? Že ti tu spadnú z neba? Vedela si predsa, že nejdeš len na návštevu."

A bolo to späť. Už zase dokázala v priebehu pár sekúnd vytvoriť neskutočne trápny okamih. Ďalší z jej vyčítavých pohľadov ma nútil hanbiť sa za seba čoraz viac. Jej muky začali nejasnými gestami, zvláštnymi poznámkami a narážkami a pokračovali, keď pri večeri akékoľvek otázky o mne adresovala iba Oskarovi. Nepomohli ani jeho snahy o udržanie aspoň zdvorilostnej konverzácie.

„Nie. Ja... vás o žiadnu pomoc nežiadam a ani som to nemala v pláne. Vždy som si s tým vystačila. Ani teraz mi netreba viac."

Ruky ešte pevnejšie zopla na prsiach a pristúpila ku mne tak, aby sa na mňa dívala spriama. „Ty zrejme musíš mať ku všetkému posledné slovo."

V jej absolútne pevnom pohľade som čítala, že nie je zvyknutá, aby jej odporoval niekto, kto sa tu zjavil iba tak znenazdajky. Tentokrát som sa však rozhodla neskloniť pred ňou hlavu a ďalej som nemo pozorovala jej tvár, ktorej scvrknuté pery a nepríjemne zvraštené obočie dodávali zastrašujúci výraz. Aj keď sa mi rozpakmi nechty zarývali do kože dlaní, s predstieranou odvahou som neuhla pohľadom.

„Oskarova snúbenica sa pred ľuďmi nebude ukazovať ako chudera," pokračovala. „Navyše také oblečenie sa nehodí pre dámu. Možno ak by šla... ja neviem... vyháňať kravy na pašu..."

„Prepáčte, ale to..."

„Povedala som!" zvýšila hlas, „Nechaj si tie komentáre pre seba."

I keď som pred ľuďmi nerada ukazovala svoje slabosti, ostala som mlčať. Aký by aj malo zmysel hádať sa s ňou? Jednoducho by naša konverzácia mohla pokračovať donekonečna a aj tak by nerozumela ničomu z toho, čo sa jej snažím vysvetliť.

„Cez týždeň ti prinesiem niečo normálne. Dovtedy sa veľmi neukazuj." Očami ešte raz prebehla veci rozložené po posteli. „A toto si vezmem," povedala a skôr, než by som jej činu stihla zabrániť, schmatla zo tri kúsky. „Ešte aby ťa napadlo obliecť si to."

Snáď bol príčinou náhly nával hnevu, ktorý vo mne spôsobilo jej konanie, no odrazu som konečne hovorila slová, ktoré mi už riadne dlho hlodali v mysli. „Nemáte žiaden dôvod urážať ma. A ani právo, aby ste to robili," zasekla som sa v slovách. A aj keď som sa snažila znieť ostro, môj hlas nabral zvláštny skreslený odtieň a opäť sa mi nekontrolovateľne triasol. „Možno som teraz vo vašom dome, ale nevybrala som si to. Ak by ma sem Oskar nepriviedol, odišla by som. Hoci aj teraz."

„Dávaj si pozor na jazyk," sykla. „Čo je pravda, to nie je urážka. A s Oskarom to ešte vôbec nemáš také isté, ako si namýšľaš. Poznám ho celý život. Niekedy koná skôr ako premýšľa. A ty zďaleka nie si jediná žena na svete."

Nedá sa popísať, ako veľmi som jej túžila povedať, že ma Oskar nezaujíma a navyše nás ani nič nespája. Že keby som mala čo i len malú možnosť, čo najskôr nasadnem na vlak a vrátim sa domov. Lenže ani s tým domovom viac nič nebolo isté, odkedy mi teta vyhodila veci na cestu. Možno len ak by bol otec doma. Otec. Ktovie, čo je s ním...

„Prečo sa so mnou tak rozprávate?" odvetila som ticho. „Veď ma ani vôbec nepoznáte a kričíte na mňa, akoby som... ako keby som niečo spravila, ukradla alebo... ja neviem..."

Teraz už bolo jasné, prečo Oskara požiadala, aby nás na chvíľu nechal samé. Pred ním sa zmohla iba na gestá a narážky. Doslova v celom postoji jej tela bolo cítiť, ako veľmi zo seba potrebovala vychrliť tie slová. Snáď si len musela nájsť zámienku, vyprovokovať ma, aby mi mohla do tváre chrstnúť všetko, čo mala od začiatku na srdci a čo tak krvopotne držala v sebe. Samozrejme že by čosi také nikdy nevyslovila, ak by bol v tejto miestnosti s nami.

Mlčali sme ešte pár sekúnd. Môj zrak blúdil po naleštených parketách a jej béžových lodičkách, než som tvár rezignovane odvrátila. Za posledné dva dni som prežila asi viac udalostí a strachu ako za celý doterajší život. Cítila som sa už len znechutená, vyčerpaná a absolútne zneistená svojimi obavami a všetkým, čo sa okolo mňa dialo. Ako by mi ešte mohla pomôcť hádka s človekom, ktorý o mne nemá ani poňatia?

Iba zvuk opätkov a periférna rozmazaná postava mi napovedali, že pristúpila bližšie. „Ja som ťa sem neprišla urážať," začala akoby priateľskejšie. „Ale aj ty sama musíš poznať, kde je tvoje miesto." Iba letmo mi dlaň položila na plece, tlak v krku mi však nedovolil venovať jej pozornosť. „Ak spolu máme vychádzať," dodala.

Nemala som chuť dívať sa na ňu a ani som jej už nič neodpovedala. Až po chvíli urobila presne to, po čom moja myseľ veľmi túžila. S krátkym rezkým, akoby beznádejným povzdychom sa vybrala dverám aj s tými pár vecami, čo mi vzala.

Ostatné som začala skladať a baliť iba tak. Absolútne bezmyšlienkovite a automaticky som ich vkladala naspäť do tašky. Ruky sa mi odrazu priveľmi chveli a dych preskakoval do plaču. Nebalila som oblečenie naspäť natruc, pretože mi Oskar kázal vybaliť si veci. Pravdupovediac som na jeho slová ani veľmi nemyslela. V ušiach sa mi stále ozýval jej hlas a všetky nepekné veci, čo mi povedala. Vôňa cudzieho domu mi spôsobovala úzkosť, svetlá neznámej nočnej krajiny prenikali cez svetlú záclonu a môj strach sa miešal s čoraz väčšou skľúčenosťou. Hrýzla som si do pier vo chvíli, keď celú moju bytosť premáhala neovládateľná chuť zrútiť sa na zem a celou silou kričať do koberca.

Pri poslednom svetri som viac nezvládla niesť, čo ma vnútri zvieralo. Dlaňou som ho zatisla hlboko dovnútra tašky, hoci v nej bolo ešte plno miesta. Stehná som si mocne privinula k bruchu a tvár zložila do kolien. S jediným tichým výdychom akoby zo mňa opadlo toľko ťažoby, koľko by bohato stačilo na zaplnenie celej tejto miestnosti. Plakala som od strachu, od hnevu zo všetkého poníženia, od smútku za maminou brošňou, kvôli obavám o otca a bezútešnému strachu z budúcnosti. Ale konečne som aspoň plakala.

Neuveriteľný tlak mi sedel na hrudi. Akoby ma dusil a ja som iba čakala, kedy mi viac nedovolí nadýchnuť sa a potom pre mňa celá táto nočná mora skončí. V jednej chvíli sa mi všetko naokolo začalo zdať nereálne. A čo sa stane ďalej? Nepôjdem viac do školy? Neuvidím už Alexa ani otca? Ostanem zatvorená medzi štyrmi stenami prázdnoty a podvolím sa všetkým príkazom, zákazom a obmedzeniam, budem so sklonenou hlavou znášať všetky poníženia? Odrazu mi celá moja situácia pripadala ako sen, z ktorého sa nejde prebudiť alebo iba nepodarený film. Zlý vtip. Akoby mal spoza rohu o pár sekúnd vyskočiť chlapík s kamerou. Lenže nič také sa nedialo a bolesť kože pod náporom nechtov mi kruto pripomínala, že všetko okolo mňa je bolestivo reálne.