Len kým si tu

34. časť

Odlesky popoludňajšieho slnka spoza závesov okna sa odrážali od drobných hrán brošne. Niektoré jej steny sa zdali svetlejšie, dokonca úplne biele a pohľad cez pár sĺz, čo sa mi chvíľami objavovali v očiach, vytváral na ich okrajoch drobné iskričky.

Zmätenie v mojej hlave striedal smútok, pokým som si v mysli dookola, zase a znovu opakovala zvuky a tóny jediného slova, ktoré ma spájalo s domovom. Zatiaľ čo sa racionálna časť mojej mysle pokúšala presvedčiť ma, prečo sa mýlim...

...vytáčala som príliš rýchlo...

...a priveľmi rozrušená.

Možno telefón zodvihol niekto úplne iný.

A ak by bol na druhej strane skutočne môj ocko, prečo by vzápätí položil?

...iba ak by nejaký omyl...

...alebo výpadok...

Privrela som oči, keď začali byť horúce, a presne v tej istej chvíli mi jediné slovo z jeho pier v mysli odoznelo znova. A znova...

Ako by som si mohla otcov hlas pomýliť s iným?

Len som sa hlasnejšie nadýchla pri nehlučnom zvuku krokov v otvorených dverách. Hoci vošiel dovnútra, odrazu bolo priťažké dvihnúť k nemu zrak. Akoby sa rozlúštenie najbolestivejšieho tajomstva ukrývalo v jeho tvári.

„Anita," Oskarov hlas prerezal ticho jeho izby. „Nečakal som ťa. Podonášala si si ostatné veci?"

Snáď jeho otázka ani nebola hodná odpovede, a tak som brošňu iba mlčiac schovala do vrecka mikiny. Pokúsila som sa ešte raz nadýchnuť a potlačiť akékoľvek náznaky smútku či plaču vo svojom hlase.

„Potrebuješ s tým pomôcť?" opýtal sa tichšie a potom sa mi popri zvuku krokov do výhľadu dostali jeho dokonalé lakované topánky.

„Nie," odvetila som a z celej sily polkla tvrdú hrču v hrdle. „Chcela som sa rozprávať."

„Drahá, myslím, že sme už všetko prebrali pri raňajkách."

„Chcem hovoriť o otcovi," povedala som a konečne našla jeho oči.

Zvážnel. Odrazu ma sledoval o čosi ostražitejšie. „Teda... viem, že ti otec chýba," povedal. „Lenže mám dnes ešte jednanie. Iba som hodil matku domov, zastavil sa za tebou a..."

„Nikdy si mi nepovedal ako zomrel," prerušila som ho tichým hlasom.

„Hovoril som ti predsa. Mal veľa dlhov a problémy si robil, kade chodil, to vieš."

„Lenže... čo sa mu stalo?"

Konečne sa na mňa znovu díval. Skúmavo a mierne podozrievavo, akoby som ja bola tou, ktorá mu dlží odpovede. Až, keď si ma dôkladne prezrel, s výdychom rozhodil rukami. „Ja... ja neviem. Proste ho niekde našli. Zbitého, pobodaného, zrejme tak ležal už pár dní, naozaj to chceš počúvať?"

„Zaplatil si pohreb?" pípla som rozochveným hlasom, hoci som sa snažila znieť chladne. Rozvážne.

„Zaplatil. Ako som ti povedal. A aj čosi navyše. Tvoju rodinu mám rád rovnako ako teba. A je mi ľúto tvojej tragédie." S rukami vbok azda skúmal krajinu za oknom alebo iba tuho premýšľal.

„Tak prečo sa na mňa nedívaš?" opýtala som sa konečne a vstala. Až moje slová ho donútili, aby sa otočil. „Naozaj..." jeden roztrasený výdych, „...naozaj si zaplatil pohreb?"