12. časť

5.7K 401 21
                                    

„Robíš to len preto, že Olivia na víkend odcestovala," zaznel mi pri uchu vysoký tón hlasu Oskarovej mamy, keď sa pristavila za mojím chrbtom. Dobre že mi jej špicatá brada nevletela do oka, ako dôrazne si obzerala, čo robím. „Nie aby si sa ešte Oskarovi sťažovala, že ťa nebodaj nútim pracovať."

„Nebojte sa," odvetila som len tak monotónne. Oskarova mama totiž patrí k ľuďom, ktorí počujú len to, čo chcú počuť, a veria len tomu, čomu chcú veriť. A ja som za posledné dni bola naplnená prázdnotou do takej miery, že som nemala potrebu, chuť a viac ani silu jej opätovne vysvetľovať, že som na prácu zvyknutá a že sa pri nej cítim oveľa lepšie ako nečinne sediac za stolom, navyše strážená pod jej dohľadom.

Pokým som z vyumývaných jabĺk odstraňovala jadrá, ešte chvíľu iba tak postávala naboku. Nebolo pochýb, že čaká na moje ďalšie slová, lenže ja som, na rozdiel od nej, nepotrebovala žiaden krik a hádky som nevyhľadávala. S významným začudovaným zahmkaním sa nakoniec zvrtla a odkráčala k mise, ktorú chystala už hodnú chvíľu.

Ako zakaždým, keď sa Oskar snaží pôsobiť dôrazne, jeho hlas sa s plnou razanciou odrážal od stien, prenikal sem až z jedálne a hoci zrejme šlo o nejaké nezáživné obchodné záležitosti, rozumela som mu takmer každé slovo.

Dan bol vlastne jediný, kto sa celé tie tri dni viac neukázal. Len od Oskara som začula, že zvykne ostávať na intráku, no nebolo najmenších pochýb, že mu šanca byť nachvíľu z domu aj celkom vyhovuje. Ani sama netuším, prečo ma vlastne jeho neprítomnosť mrzela. Snáď preto, že kým bol tu, zdala sa byť celá atmosféra v dome akási normálnejšia, možno znesiteľnejšia. Oskar s jeho matkou totiž pôsobili ako dokonalý herecký párik s nepredvídateľnými psychopatickými úmyslami a celý dom ako javisko, na ktorom sa odohrávajú do detailu nacvičené scénky. Iba ja som sa akosi náhodou ocitla uprostred rozohraného predstavenia a mohla som len s malou dušičkou hádať, ako sa zápletka rozuzlí a aké prekvapenia na mňa ešte čakajú v závere.

„Cítiš sa už lepšie?" prekvapila ma odrazu otázkou až tak, že som sa nožom zasekla v strede jablka.

Musela som sa pootočiť, či patrila naozaj mne, a s podivením ostala hľadieť do jej očí, ktoré si ma prezerali. „Ja... teda áno, trochu lepšie," odvetila som. „Ďakujem."

Bolo to klamstvo. Hovorí sa, že čas všetko zahojí. Aj Oskar to niekoľkokrát povedal. Ale ak má všetko zahojiť, ako je potom možné, že deň po dni bolo to zvieranie v mojej hrudi stále bolestivejšie? Otec sa neozval a nikdy viac sa neozve. Nech by som očami stokrát hypnotizovala zarastené polia pokryté snehom za oknom, nezjaví sa v diaľke, nebude ma vyzerať či hľadať moju tvár v múroch tohto väzenia. Nikdy viac mi nezavolá. Ani ten tlak v pľúcach, zvieranie v krku a ľadový pocitu prázdna v končekoch prstov ho viac nevráti naspäť.

„Aj tvoja tvár... už to nevyzerá tak zle," skonštatovala.

Iba sama v sebe som prehltla zlosť. Trochu som vlastne aj dúfala, že pokým budeme v kuchyni iba my dve, téme môjho zranenia by sme sa mohli vyhnúť. Márne.

„A... boli ste si s otcom blízki?"

„Bol to môj otec," odpovedala som vyhýbavo. „Bol so mnou celý život a mala som ho rada."

„To ale nie je odpoveď."

„Áno. Boli sme si blízki," vydýchla som a možno trochu prudšie zarezala do jablka. Nemohla som sa ubrániť dojmu, že v rozhovore so mnou hľadá práve nejaký záchytný bod, ktorým by ma mohla neskôr vo vhodnej chvíli zlomiť. Alebo že sa ma len jednoducho pokúša pred Oskarom vyprovokovať.

Len kým si tuWhere stories live. Discover now