Len kým si tu

23. časť

Veľmi ľahké zaklopanie na dvere preniklo do rozboľavených myšlienok boliacej hlavy, už keď muselo byť dávno po zvyčajnom čase raňajok. Znelo opatrne, ako keby ma dotyčný nechcel zobudiť. Pre mňa však oveľa viac znamenalo obavy z Oskarovej prítomnosti a čo je horšie, výčitiek jeho mamy. Snáď len v snahe potlačiť nepríjemnú predstavu som pevnejšie zovrela okraj prikrývky, kým som sa dvíhala z vankúšov.

Dan, ktorý opatrne vošiel, nič nepovedal. Iba sa na mňa usmial takým jemným láskavým úsmevom, čo okamžite vygumoval akýkoľvek strach alebo len nedobrý pocit. Chcela som mu ho opätovať a možno by vyznel aj lepšie, ak by sa moje rozhorúčené oči opäť nezaslzili od bolesti na spánkoch, zatiaľ čo som sa pokúsila zdvihnúť zrak. „Dan," prehovorila som so skutočnou radosťou, hoci hlas mi znel slabšie ako obyčajne.

Len čo sa posadil vedľa, priložil mi svoju dlaň na líce a potom aj na čelo. Privrela som oči už pri prvom dotyku. Akosi som si na krátky moment priala, aby tam tú dlaň nechal. Aby som si do jeho dotyku mohla oprieť tvár a potom tak ostať...

„Nehnevaj sa za to v noci... že som ti tu vošla," začala som. „A ani som nevedela, že sa vrátiš, inak by som..."

„Počúvaj ma, Anitka. Nerozprávaj," prerušil ma pokojným hlasom. Vybral mi prikrývku z prstov a začal ma ňou zakrývať vyššie, kým pokračoval. „Nehnevám sa na teba a ani v noci som sa nenahneval, že si tu bola. Kedykoľvek za mnou prídeš, ak budeš mať problém alebo iba, že máš práve dlhú chvíľu, nebudem sa hnevať. Jasné? Za to, čo sa stalo včera... s Oskarom... za to sa sám hanbím..."

Pozorovala som ho ešte trochu zmätene, možno prekvapene. Nie žeby som čakala, že sa na mňa rozkričí alebo niečo podobné, len ma zarazilo, aký bol ku mne odrazu nežný, keď sa ešte len ráno tak veľmi pohádal s Oskarom aj s mamou.

„Ale ty si predsa... nemohol si za to."

„Ja viem," opäť sa usmial. „Ale takisto tu bývam a mrzí ma, ak by si u nás mala byť so strachom. Alebo s pocitom, že si tu na návšteve, a preto sa musíš neustále za niečo ospravedlňovať. Alebo že nám čosi dlžíš a máš povinnosť Oskarovi a matke vo všetkom vyhovieť. Nemusíš to robiť. A ja som náhodou rád, že si tu."

Ťažko vôbec vypovedať, ako sa mi uľavilo po pár slovách, čo mi povedal. Zakaždým sa mu podarí urobiť situáciu znesiteľnou tak jednoducho, akoby šlo o najľahšiu vec na svete. A aj keď si v mysli často predstavujem, ako by sa usmial, keby tu bol, alebo čo by mi povedal, nikdy to nie je tak veľmi silné, ako keď tu je naozaj. „Ďakujem, že si ku mne milý," odpovedala som ticho a pokúsila sa opätovať mu úsmev, pokým som si papierovou vreckovkou rýchlo vysušila drobné slzičky, čo sa mi horúčkou už zase dostávali do kútikov očí.

„Veľmi sa neteš," povedal v tejto situácii s akousi neočakávanou prísnosťou. „Milý budem iba dovtedy, kým ti nebude lepšie."

Nemusela som ani vysloviť otázku. Stačil mu môj udivený pohľad.

„Kto mi cez víkend sľúbil, že neochorie, keď so mnou chcel ísť silou mocou dole?"

„Lenže..." lovila som odpoveď, no akoby mi dnes aj myseľ odmietala pracovať. „To bolo vtedy, keď tu boli tie..."

„Viem. Strašidlá a zločinci."

A možno aj vďaka nim to bol najsuper večer, čo som v tomto dome zažila. Neverila by som, že sa dnes usmejem, nedalo sa však inak. Možno od radosti, že to celé nebol sen a on je naozaj tu. Alebo iba pobavením z toho, ako prísne sa práve snažil tváriť. „Môžeš ma radšej objať?" opýtala som sa.