Len kým si tu

7. časť

Oskar kráčal trochu dopredu, keď niesol moju tašku do vedľajšej izby. Zastanúc pri skrini som si iba nervózne obkrútila ruky okolo pása a sledovala jeho postavu, kým ju skladal do kresla.

„Tak," vydýchol a otočil sa ku mne. Stále som sa naňho dívala s otázkou v očiach a obavami v zadržiavaných slovách. Priviedol ma sem, takže som iba v kútiku duše hádala, či toto má byť naša izba. „Páči sa ti?"

Úchytkom som preskúmala jeho tvár, či sa v nej náhodou nezračí odpoveď, ktorú odo mňa očakáva. „Je pekná," odvetila som stroho. „Ty..." iba na pár sekúnd som zaváhala. „...budeš tu spať tiež?"

„Len ak budeš chcieť," odvetil. „Myslel som, že to zatiaľ spravíme takto. Aspoň na pár dní, kým si zvykneš. Nechcem ťa do niektorých vecí nútiť príliš skoro, pokým sa sama nestaneš mojou snúbenicou so všetkým, čo k tomu patrí. Máš tu, čo budeš potrebovať. Pokojne mi povedz, ak by ti niečo chýbalo."

„Tak... teda dobre." Slová, ktoré mi prvé prišli na jazyk, ani zďaleka nevystihovali, čo som mu chcela povedať. Pre mňa boli tieto chvíle iba dočasné. Pokým nájdem riešenie, ako sa dostať preč z tohto domu alebo ho minimálne presvedčiť, že s ním nechcem mať žiaden vzťah. A rozhodne nie manželský.

Úplne nečujne ku mne pristúpil a svoje dlane mi priložil na líca. „Ešte stále nad tým premýšľaš?" opýtal sa. „Matka je konzervatívna a zvyknutá na luxus, nesmieš sa tým priveľmi trápiť. Ona si neuvedomuje z akých pomerov pochádzaš."

Z pomerov... V mysli som si ešte stále preberala jej slová. Predsa som od nej nežiadala uznanie ani pochvalu. A priznávam, že vecí som si priniesla iba tak poskromne. Lenže mala som im poďakovať za záchranu? Neprosila som Oskara, aby ma sem priviedol a ani od nej nič nežiadam. Tak prečo som odrazu mala ticho prijímať urážky?

„Viem... a rozumiem tomu. Ale neurobila som nič, prečo by na mňa mala kričať," začala som neisto. „A navyše..." Znovu som si prezrela jeho tvár. Vyzeral teraz pokojne, dokonca sa mihol náznak starostlivosti v spôsobe, akým ma počúval. „Oskar... Ty vieš, že som sem neprišla zo svojej vôle."

„Drahá, toto si vyjasníme raz a navždy." Jeho pohľad sa nezmenil na nahnevaný, skôr sa stal iba dôraznejším. „Toto viac nezopakuješ ani predo mnou ani pred nikým iným. Ja viem, aké sú tvoje pomery a čo by pre teba znamenala svadba so mnou. A ak by si sa chcela hrať na odmietavú, nebodaj hrdú, bolo by to veľmi chabé divadlo."

Chcela som vysloviť tie slová. Už ma hrýzli na jazyku, dokonca som cítila, ako mnou každú chvíľu prechádza vlna odhodlania, zakaždým som však ostala mlčať. Chýbal len jediný maličký krôčik od toho, aby som ho požiadala, nech ma nechá rozhodnúť sa samú, či sa chcem vrátiť do svojich pomerov, alebo od neho čosi žiadať. Avšak ešte bolo v mojej živej pamäti, ako zareagoval poobede, keď som povedala, že sa zaňho netúžim vydať. Cítila som sa oveľa viac v bezpečí, pokým som v ňom vyvolávala pocit, že nie len robím, ale aj si myslím presne to, čo on sám chce, aby som si myslela. No aj napriek mojej opatrnosti, nemohla som sa ubrániť dojmu, že vo mne číta a tuší, čo mu chcem povedať. Sám vedel, že sa na tie slová neodvážim. Možno aj preto pokračoval skôr, než som sa odhodlala.

„Cez víkend ťa vezmem von. Niečo ti kúpim," hovoril, pokým mi dlaň spustil na rameno a palcom sa mi pohrával vo vlasoch. „A matke sa skús ospravedlniť, bola dosť naštvaná, sťažovala sa mi, že si jej odvrávala. Okej?"

„Lenže... to naozaj nebolo tak, žeby som jej odvrávala. Sama mi povedala nepekné veci, iba som..."

„Anita," prerušil ma a v hlase tentokrát neskrýval prísnosť. „Si závislá od toho, čo ti dám a ver, že si mi vďačná za veľa. Budeš sa správať tak, ako chcem, aby si sa správala." Naozaj zvážnel. Aj dovtedy starostlivý pohľad nabral na dôležitosti.