Len kým si tu

Epilóg

„Größtmögliche Anstrengung verwenden."

Čelo som si schovala do dlaní a bezradne stisla oči, len čo to dopovedal. Pomaly som strácala poňatie, či sa mám skôr smiať, alebo plakať.

„Takže...?" zatiahol, pričom som začula posmešok v jeho hlase.

„Danieeel! Ty si tie slová vymýšľaš."

„Tu to máš napísané," smial sa. Rozvalený na mojej posteli mi ešte zamával zošitom vo vzduchu. „Sama si si to tu poznačila."

„Nepoznačila. Neverím ani, že to existuje. Podľa mňa nikto nikdy v celom svojom živote nevyslovil to... wenden ...gägnen..."

„...Anstrengung verwenden," opravil ma.

„Ach bože," vydýchla som a vstala od stola. „Však to znamená niečo hnusné?"

Totálne zmorená jeho vyučovaním, hodila som sa k nemu na posteľ a vzala mu z rúk moje poznámky. Ochotne mi ich prenechal, no veselý úsmev mu z tváre aj tak nezmizol.

„Vyvinúť čo najväčšie úsilie..." prečítala som znechutene.

„A čo z toho pre teba vyplýva?"

Posledný krát som očami skĺzla po stĺpčekoch slovíčok, z ktorých sa mi začínala krútiť hlava. Len jediné riešenie sa rysovalo a vzápätí už zatvorený zošit letel kamsi ďaleko, ďaleko preč, až pod stôl pri okne.

„Neviem..." mykla som plecom a prisunula sa celkom blízko k jeho telu. „Ty mi povedz."

Namiesto ďalšieho prívalu nemčiny iba uvoľnil pery. I jeho úsmev sa stratil za sústredeným pohľadom, ktorým mi prechádzal po tvári, ako tak mlčiac ležal na vankúši. Len veľmi pomaly som mu prstami vnikla pod lem trička a ich končekmi začala pohládzať nahú pokožku schovanú pod ním.

V lesku jeho sivomodrých dúhoviek a možno kdesi za nimi sa skrývalo to niečo, čo ma nútilo dýchať trhane, zakaždým keď ma takto skúmal. Snáď iba spôsob, akým sa vedel dívať. Až človek cítil príjemné chvenie pokožky na miestach, po ktorých mu prechádzal svojím pohľadom. Na lícach, perách i na krku. V jeho tesnej blízkosti...

Len ľahko ku mne natiahol svoju dlaň a schoval do nej celé moje líce. Palcom mi prešiel po perách.

„Žeby sme si dali ešte zopár slovies?" opýtal sa celkom ticho.

„Dani..." koniec jeho mena splynul s mojím výkrikom, keď ma dvomi dlaňami schytil za pás a stiahol na posteľ pod seba.

„Anitka," vydýchol mi do pier a tentokrát už prstami oboch rúk vyhŕňal šaty on mne. Pevne mi zovrel driek a po ďalšom bozku postupoval vyššie.

„Keď nás tu prichytí Isa..." skúšala som hovoriť pomedzi bozky, no moje úsilie vyšlo nazmar a veta ostala nedokončená.

„Tak čo...?"

„Porazí ju."

„Nie..." šepkal. „Tvoja spolubývajúca predsa dávno vie, že som zvrhlý. Alebo to isto aspoň tuší..."

„Ach nie..." zašepkala som a úsmev mi prebehol cez pery.

„Čo?"

„Práve uvažujem, ako sa to slovo povie po nemecky."

Hlavu sklonil a začal sa smiať skutočne nahlas, len čo sa zvalil vedľa mňa.

„Daj tej hlavičke pauzu," pohladil ma teatrálne po vlasoch a na tvári vyčaril hranú ľútosť. Mala som čo robiť, aby som nevytiahla, kto ma tu celé ráno trápil vymyslenými nemeckými slovíčkami.