Len kým si tu

39. časť

„Všetko je v poriadku, strýko, naozaj je to dobré," celou silou som sa do slabého hlasu snažila vtlačiť aspoň kúsok vierohodnosti. „A krstná? Ako sa jej darí?"

Dana som zazrela v diaľke cez okienko auta. S polystyrénovými nádobami v ruke sa ku mne ponáhľal a hlavu si kryl kapucňou pred návalom vločiek poháňaných vetrom.

„To som rada. Prosím, povieš to ockovi? Nech sa čo najskôr ozve."

Strýkov hlas znel ustarane, i keď som ho už niekoľkokrát ubezpečila, že sa mi v zahraničí naozaj darí, i keď práca je náročná.

„Nech mi zavolá na toto číslo. Dobre? V každom prípade nech mi zavolá, až bude u vás. Že na jeho telefonát budem čakať."

„Som veľmi rada, naozaj. Teším sa, že som ťa mohla počuť. Pozdravuj odo mňa krstnú."

Kĺbom prsta som si rýchlo zotrela len veľmi drobnú slzičku v kútiku oka.

„Budem. Budem a ďakujem. Dám si pozor. Aj vy sa tam držte."

„Ďakujem, strýko. Ahoj."

„Ježiš, to čo je vonku?" zanadával Dan, hneď ako sa ku mne vsúkal do auta a zatvoril dvere. Z jeho oblečenia sálal chlad a len čo si z hlavy stiahol kapucňu, krátke vlasy mal rozcuchané viac než normálne. „Tu. Niečo som ti vybral."

„Ďakujem," nesmelo som si zobrala vyhriaty polystyrénový obal, čo mi položil na kolená. „Všetko ti to vrátim, prisahám."

Smial sa a krútil hlavou, popritom ako otváral svoj. „Anita, ty si prípad... fakt. Len tak pre zaujímavosť. Čo mi to vlastne chceš vrátiť?"

„Predsa jedlo, čo si mi kúpil, a benzín, že ma vozíš hore-dole. A aj minule si ma pozval... a..." pokračovala som, i keď bolo jasné, že pokým sa mu na perách čoraz viac rozširuje presne tento jeho úsmev, nebude ma počúvať.

„Zabudla si na čaj. Aj to vrecúško čosi stálo. A asi tak päť hodín si bola u mňa na intráku... to je... počkaj, máš tu kalkulačku?"

„Dan," zastavila som ho.

„Ležala si v mojej posteli."

„Ja to myslím vážne. Naozaj si vážim, že si sa o mňa postaral. Vieš, že si nemusel."

„Ty si môj hosť. A ja som rád."

Ešte jeden drobný úsmev sa mi prebojoval na pery. Zrejme bol hladný, pretože mi viac nevenoval pohľad, naopak, dávno som nikoho nevidela jesť tak rýchlo a s takou chuťou, ako to práve predvádzal on.

„Andreas mi ráno zožral bagetu," mrkol na mňa, zrejme keď si všimol môj potmehúdsky úsmev.

„Andreas je ten, čo bol vtedy s tebou pri dome? U nás?"

„Presne ten," odvetil mi.

Už keď som ho zbadala prvýkrát, vtedy, keď mi na univerzite pomohol nájsť Dana, zdalo sa mi, že v ňom spoznávam toho chalana, s ktorým sa raz večer naťahovali pod oknom. Čo bol u nás s priateľkou, ktorá nakoniec nebola Danova. Ten, pre ktorého rozjarený smiech nepredstavovalo problém ani zatvorené okno. Zrejme ho prezradili tie bujaré svetlé vlasy, nabetón nezameniteľné s inými.

„A nestalo sa to prvý raz," dodal.

„A ty? Nezjedol si jeho raňajky? Na oplátku."

„On žiadne nemal. Hajzel. To je na tom to vtipné. Tak zjedol moje, veď čo..."

Hoci cítiac iróniu v tóne hlasu, ktorým vyslovil slovo „vtipné", smiala som sa jeho zdanlivo naštvanému výrazu. Dokázal sa Dan vôbec niekedy hnevať aj naozaj?