Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

32. kapitola: Na hranici svojích síl

V poslednej sekunde som sa vrhla dozadu a dopadla na tvrdú zem. Potom som zacítila trhnutie, a otočila sa.
P
Môj brat visel nad priepasťou.

S tlmeným výkrikom som sa za ním vrhla, schmatnúc ho za doráňané ruky. Bol ťažší, než som si pamätala, ale držala som ho pevne, aj napriek pukajúcej zemi. Upieral na mňa vydesený pohľad a ticho vzdychal.

"Colby, drž sa ma, drž sa ma!" zakričala som keď jeho zovretie začalo poľavovať.

"Nechaj ma ísť, Lara," zašepkal ticho. "Už to tak malo byť dávno."

Hrozné spomienky mi ostro zakalili zrak.

"Drž sa ma, drž sa ma!"

"Lara..." 

"Nie, drž sa ma!" Ja...už...nemôžem."

"Nie! Colby! Nepustím ťa, rozumieš! Nepustím ťa!" 

"Nevládzem, Lara, ja nevládzem!"

"Drž sa ma Colby...ja ťa.... nepustím..."

"NIE!" precitla som, ostro zmietaná hnevom. Zovrela som jeho ruky ešte pevnejšie. "NIKDY! NEPUSTÍM ŤA!" Zaprela som sa do zeme a vyťahovala ho, centimeter po centimetri, ostro fučiac od námahy.

Svet sa rúcal.
Ale Colban bude v bezpečí, nepustila som ho.
Zachránila som ho.
Zrazu som pocítila závrat, akoby ma opustili všetky sily.
Padla som na zem, hneď vedľa jeho.
"Nepustím ťa, rozumieš?" zašepkala som ticho, premožená slabosťou, ktorá sa vo mne zrazu nazhromaždila. "Nikdy."
Potom som vstala, naplnená zúrivosťou a premiestnila som sa ku dverám cez ktoré som vošla do tohto pekla. Potom všetko naokolo vybuchlo.
                                                                                            * * *
Vpadla som do Núdzovej miestnosti zašľajúca, smraďlavá, rozcuchaná a obhorená. Dala som si niekoľko sekúnd na pozbieranie, ležiac na zemi a lapajúc po dychu.
Potom som vstala a zo zatnutými päsťami som prešla ku ku Severusovi, stojacemu neďaleko.
Vyzeral rozrušene.
"Povedal som ti že to budú hranice tvojich síl," povedal, nervózne.
Ani som si nevšimla, kedy vzduch začal iskriť.
Zhlboka som sa nadýchla, snažiac sa upokojiť rozbúrenú mágiu.
"Toto si prehnal, Severus Snape."
Vedel to. Merlin, vedel ako mi tá spomienka ničí život a predsa to urobil.
Vedel že nemal, no v tej chvíli mi to bolo jedno.
Mala som chuť niekoho zabiť, alebo sa dosýta vyplakať.
Merlin vie, že som to nerobila tak dávno.
Bez ďaľšieho slova som sa otočila na päte a aj napriek vyslovenému zákazu riaditeľa som sa premiestnila preč. V opustenej chodbe som za zviezla po kamennej stene a rozvzlykala som sa.
Bolo to také kruté. Skoro som ho vtedy stratila a on sa odvážil takto mito pripomenúť...
Pamätala som si všetko, ten zúfalý pohľad, klzké ruky....oči prosiace o život....
Nový príval vzlykov mi nahrnul slzy do očí.
V tom som zacítila, ako sa mi dve silné ruky obmotali okolo pása a obklopila ma známa sladká vôňa santalového dreva. V omámení som cítila ako som bola pritiahnutá na tvrdú hruď a kolísaná do rytmu.
"Lara, Lara..."
Plakala som ďalej. Nešlo to zastaviť.
Nepýtal sa. Jednoducho ma vzal do náručia a odniesol do našej miestnosti, ktorá bola hneď za rohom. Slzy mi stekali po tvári a močili jeho čiernu košeľu. Uložil ma na gauč do vankúšov, prikryl ma a šepkal hlúpe nežnôstky, kým sa moje vzlyky nerozplynuli do pokojného, uvoľneného dýchania.
                                                                                          * * *
Zobúdzala som sa na príjemný pocit uvoľnenia. Chvíľu som ležala medzi vankúšmi zo zavretými očami a rozmýšľala som, prečo na sebe nemám svoje spálené oblečenie, ale bielu hodvábnu košeľu a kraťasy.
Potom som sa pomrvila a otvorila oči.
Ako prvé ma zarazila tupá bolesť, tiahnuca sa celým mojím chrbtom.
Potom polonahý Draco Malfoy, ležiaci v kresle vo veľmi nepohodlnej polohe.
Posadila som sa, no potom ma zarazila odporná bolesť, a neovládla som zastonanie, ktoré mi uniklo z pier.
V tú chvíľu bol Draco na nohách a pribehol ku mne.
"Ako sa cítiš?" opýtal sa a ustarostene ma pohladil po vlasoch.
Pokúsila som sa usmiať sa, no na tvári sa mi sformoval len slabý úškrn.
"Ako keby po mne prebehlo stádo hipogifov, doriti," uľavila som si nakoniec.
Zasmial sa, ale potom zvážnel.
"Čo sa ti stalo, Lara? Prisahám ak ti niekto niečo urobil, zabijem ho."
Uvoľnene som pokrútila hlavou. "Nie, ja len..."
"A tvoje oblečenie, pre boha!" pokračoval, nevšímajúc si moje pokusy o odpoveď. "Vyzerala si ako by si vypadla z horiaceho lisu! Merlin tak som sa bál, myslel som že od strachu zomriem!"
"Draco..." zamumlala som.
"A potom keď si plakala!" zvyšoval hlas. "Merlin nikdy som ťa nevidel plakať, ale toto bolo...iné... panebože SÁM som chcel plakať!"
"Draco..."
"Musíš mi povedať čo sa stalo, Lara, musím to vedieť, musím to vedieť!"
"DRACO!"
Stíchol a trocha previnilo sa na mňa pozrel.
"Prepáč."
"Draco," pokračovala som slabým hlasom. "Som v poriadku, som len vyčerpaná. Bola som....bola som v Núdzovej miestnosti. Chodím tam keď sa chcem odreagovať a teraz....sa to trochu vymklo kontrole."
Jeho dokonalé črty sa skrútili v zachmúrení.
"Ako vymklo kontrole?"
"No..." rýchlo som sa snažila vymyslieť si čo najdôveryhodnejší príbeh. "Pohádala...pohádala som sa z Harrym. Bola som nahnevaná, a tak som tam....no, to je jedno. Vybláznila som sa potom...potom som si spomenula na...." v tom ma zase premohli spomienky a oči sa mi zaliali slzami.
"Šššs." pohladil ma po vlasoch a pritiahol ku sebe. Jeho vôňa a láskavosť ktorá z neho sálala mi dala silu zastaviť slzy. Neprítomne som si všimla že pri zmienke o Harrym zaťal päste.
"Chceš o tom hovoriť?"
Mlčky som prikývla.
Trochu som sa posunula on si ľahko vhupol za mňa, obmotal okolo mňa ruky a hlavu mi položil do ohybu krku. Cítila som jeho teplý dych na pokožke a akosi podivne ma to upokojovalo. Mlčal, čakal kým začnem.
"Stalo sa to pred štyroma rokmi. Ja a celá naša rodina sme boli stanovať v horách. Môj otec má stanovanie veľmi rád a preto si vyrážame vždy niekoľkokrát do roka niekam do lesov. Ten rok sme stanovali v blízkosti Chamranskej rokliny - je to hlboká, úzka priepasť cez ktorú tečie potok. Všetko šlo...." odmlčala som sa, prehĺtajúc slzy ktoré sa mi zase stekali po lícach. "Všetko šlo výborne, ako každý rok. Cez deň sme zdolávali vysoké hory, zliezali opustené lomy, a po večeroch sme pri táboráku spievali piesne a rozprávali si medzi sebou strašidelné historky.  A smiali sme sa, pretože z nás všetkých vieme spievať len deti, rodičia nie.
A potom....posledný deň keď sme sa už balili si naši odskočili do lesa a ja som presvedčila Colbana, môjho brata, aby sa zo mnou išiel pozrieť ku okraju priepasti. Nechcel, lebo vedel že je to nebezpečné a jemu ma dali rodiča na starosť. No ja som ho uprosíkala a nakoniec sa poddal, a zišiel zo mnou až ku zrazu."
Začínala som sa triasť. Bolesť sa vrátila, ale teraz vo ešte horšej forme. Ale musela som svoj príbeh dokončiť.
"Zišli sme dole a Colban sa...šmykol. Preletej cez okraj ale zachytil sa v poslednej chvíli, malého tenkého stromčeka. No ten nevydržal dlho. Preto som ho schmatla za ruky a pokúsila sa ho vytiahnuť....ale márne. Mala som len trinásť, a on bol šťastný šestnásť ročný chalan.
On sa...začal...začal povoľovať. Držala som ho zo všetkých síl, napínala som tie malé svaly ale nelo to....bol jednoducho príliš ťažký." prehltla som vzlyk a pokračovala.
"Doteraz si pamätám tie vydesené oči a jeho stisk ruky, ktorý stále povoľval. Kričala som na neho, nech sa nepúšťa že ho držím...že ho nikdy neopustím. Vedel že by som ho nepustila ani keby mi málo ruly odtrhnúť, húževnatosť a tvrdohlavosť majú Steinerovci v povahe. A tak sa na mňa len pozrel a...." jednou rukou som si otrela slzy a trasúc som ju položila naspäť do lona. "...a pustil sa. Pustil sa ma a padal....padal preč až sa mi stratil z dohľadu. Nemohla som vidať ani hláska, len som tam sedela až kým neprišli rodičia."
Slzy sa mi teraz už voľné kanuli z očí. Vnímala som nevypovedanú otázku ktorá visela vo vzduchu. Privrela som oči.
"Ležal v nemocnici tri mesiace. Mal viac zlomneín než je v futbalovom družstve chlapov a tie sa dlho dávali do kopy. Boli to muky Draco, muky, každý deň tŕpnuť či sa uzdraví, ako na tom je a vlastne vedieť že za to všetko môžem ja...úplne chápem Harryho bolesť keď Sirius zomrel - bola to prakticky jeho vina. Sedávala som pri ňom každý deň. Ale Colby nezomrel. Uzdravil sa, jeho telo sa zregenerovalo takmer zázračne a nakoniec bol úplne zdravý, bez akýchkoľvek vedľajších účinkov. Ale ten zážitok ostal. Ostal...a desí ma cez moje slabé chvíľky."
Znova som sa trhane rozvzlykala.
Zovrel me pevnejšie. "No tak, Steinerová. Nestojí to za všetky tie slzy. Navyše si mi zmočila moju obľúbenú košeľu."
Kašľavo som sa zasmiala a vzlyky ustali.
"Sedávala si pri ňom každý deň?"
Mlčky som prikývla. "A držala som ho za ruku. Keď na tým teraz uvažujem, možno som mu pomohla uzdraviť sa mágiou, pretože týždne po tom som bola veľmi vyčerpaná. Pripisovala som to stresu. Ale zrejme to boli vyčerpané magické zásoby."
Uvoľnene sa zasmial a ja som sa pomaly upokojovala. 
Chvíľu sme ticho ležali .
"Uh...Lara, chcem ťa o niečo požiadať." začal Draco po chvíli. "Posledný semester som dosť zanedbával školu, a teraz mi hrozí vyhodenie. Potrebujem tvoju pomoc. Si skvelá v učení a navyše sa pritatelíš s Grangerovou, slávnou šprtkou. Tak ....potrebujem doučko."
Zachmúrila som sa. Vedela som že to mal Draco tento rok ťažké, ale žeby až tak? Nebol problém doučiť ho, ale znepokojilo ma to.
"Čo si robil? Alebo respektíve nerobil?"
Fulstrovane zabručal. "Ako som sa mal dopekla sústrediť keď si vždy sedela predo mnou s tak sexi vyhrnutou sukňou..." zľahka ma pobozkal na krk. Zachichotala som sa.
"A keď si si preložila nohu cez nohu mmm.....a špičkou brka si si tľapkala po brade.." prebehol prstami po mojich bokoch. Jeho dotyk bol elektrizujúci. "A prameň vlasov si si natáčala na prst...no ako som sa mal dopekla sústrediť?"
Zasmiala som sa a prevalila som ho na chrbát. Perami som prebehla po jeho čeľusti a zastavila som sa u jeho pier. "O to doučovanie sa postarám. A teraz, čo budeme robiť?"
Šibalsky sa usmial.
                                                                                        * * *
Severus sa ma pokúsil kontaktovať niekoľkokrát za posledné dva dni, no ja som sa mu vždy umne vyhla jeho pokusom rozhovor. Stále som bola na neho nahnevaná. Tak sa nakoniec uchílil ku drastickému riešeniu.