"Prečo by som mala byť niekým, kým nechcem byť, len preto, že niekto, koho som dovtedy nepoznala, chcel, aby som sa tým niekým stala?
Prečo by som mala zachrániť čarodejnícky svet? Čo pre mňa kedy urobil? Prečo by som mala premrhať celý svoj život...
Cítila som to, cítila som to napätie, ktoré viselo vo vzduchu, keď sme stáli na nádvorí a mĺkvo sledovali čierne mračná, ktoré sa nad Rokfortom sťahovali. Boli to desiatky, nie, stovky dementorov, zlovestných a chladných. Telo som mala v bojovom postoji, prútik pripravený, kliadba na špičke jazyka. Svoj meč a dýku som nechala vo svojom vaku - nemala som pocit že by som ich potrebovala.
Naše ochrany zatiaľ náporu kúziel od smrťožrútov statočne odolávali - ale vedela som, že to tak dlho nebude.
"Žiadne odzbrojujúce zaklínadlá," povedala som mojej skupine. "Smrťožrúti zo sebou zvyknú nosiť náhradné prútiky. Omráčte ich, alebo zabite."
"Koľkých ľudí ste už zabila, slečna Steinerová?"
Nechcela som to povedať. Naozaj som nechcela.
"Deväťdesiat sedem."
Ich zalapalnia po dychu som prešla s kamennou tvárou.
"Máš sedemnásť!" zvolal Remus.
"Osemnásť."
"To je jedno! Je to nemysliteľné číslo! A kedy si...."
Vtedy záblesk poznania preletel jeho tvárou, nasledovaný zhrozením.
"Ty si Fénix!"
Mlčala som, pozorne sledujúc ochrany. Ich pohľady sa do mňa zabodávali ako nože. Nikto nemohol uveriť, že také mladé dievča ako ja zabilo viac ľudí, než oni všetci dokopy. Otočila som sa na nich, chladný pohľad v očiach. Nad mojou hlavou sa ozvalo lupnutie a vo vzduchu sa zhmotnil Ohník, sadol na moje rameno a zaškriekal.
"My sme Fénix."
Pristúpila som k nemu a položila mu ruku na plece.
"Už sú takmer tu, Remus. Choď na ňou. Zvládneme to tu."
"Dora..." hlesol.
"Astronomická veža. Bež."
Zaváhal, stále nerozhodnutý. Napokon ale napokon sa na mňa vďačne pozrel, otočil sa a zmizol v tme.
Otočila som sa späť ku hlavnej bráne. Napätie zase o čosi vzrástlo. Bolo to takmer tu...
Strach.
Nenávisť.
Odvaha.
Smrť.
Kde boli? Poslala som predsa správu! Prisahali mi vernosť!
Znova som sa zahľadela na neprirodzene tiché okolie.
Tak kde sú?
Vtedy som uvidela vysokú, čiernu postavu ktorá vystúpila dopredu. Bol to lord Voldemort. Nemohli ho vidieť, ale vďaka mágii som dokázala zamerať jeho mágiu, temnú a zlovestnú, výriacu sa neďaleko od nás. V ruke držal Bazový prútik.
Zovrela som päste.
Môj prútik!
A potom sa to stalo.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
