Dlhá cesta domov (HP, FF) ✔(prebieha úprava)

58. kapitola: Toto je to, kto som

Klapot kopýt.

Silné ruky, zodvíhajúce ma zo zeme.

Široká, vážna tvár.

Divoký cval.

Pocit vetra na lícach.

Tlmené hlasy, rozprávajúce sa medzi sebou.

Jemné ruky, zbavujúce ma oblečenia a potom teplé náručie vody.

Drsný povrch huby, drhnúci moju zakrvavenú pokožku. Vôňa mydla, stekajúceho z môjho tela.

"Položte ju sem!"

Zase ruky, vynášajúce na z drevenej kade plnej červenej vody a ukladajúce ma na lôžko.

Pokúšam sa prehovoriť, ale cez moje pery sa prederie len zachrapčanie.

"Rýchlo, nemáme veľa času!"

Otváram oči a vidím malý lesný amfiteáter, obklopený krásnou zeleňou. Vedľa mňa praská oheň. Som bezvládna, akoby som deň a noc letela na metle. Nedokážem sa ani pohnúť, len cítim ako moje mokré telo niekto suší hodvábnym uterákom.

Kto sú tí ľudia?

"Kde..."

Po periférie sa mi dostane vľúdna ženská tvár. Hrubé rysy a slabé vlasy ma však usvedčila v tom, že toto nie sú ľudia.

Tvor ma pohladí po vlasoch. "Si v bezpečí, Astolat."

Milióny otázok.

"Kto ste...?"

Nedostanem odpoveď. Len znova pocítim, ako sa začínajú venovať môjmu telu. Jemné ruky mi precízne česú vlasy a zapletajú ich. Do mojej pokožky vtierajú balzam.

Chcem plakať.

Tak plačem.

Horúce, veľké slzy mi stekajú po lícach a ja ich nedokážem zastaviť. Ruky ma hladia, šepkajú že všetko bude dobré, že všetko bude dobré. Ale na nedokážem prestať. Všetko na mňa dolieha ako z veľkej diaľky. Ako nekonečná bolesť, pieseň zármutku.

Až potom uvidím prichádzať jedného tvora s náručou plnou šiat.

Kentauri.

Sú to Kentauri.

Kentaurky, presnejšie.

Poznanie mi zatlačí na hruď.

Pocítim, ako mi obliekajú tričko, potom nohavice, nazúvajú mi moje vysoké čižmy, kúpené ešte pred rokom. Ako zaväzujú šnúrky, zapínajú železné spony.

"Ako môžeš mať taký strach? Kde je tá mocná a odvážna Lara Steinerová ktorú som poznala?"

"Kde je?"

"Budem za teba bojovať..."

Budem ti slúžiť.."

"Ja chcem bojovať!"

"Koľkých ľudí ste už zabila, slečna Steinerová?"

"Máš sedemnásť!"

Ďalšie slzy, ďalšia bolesť. Nemôžem sa vzpierať. Už viac nie.

Ruky mi pomôžu vstať, utierajú moje slzy. Nevládne sa držím na slabých nohách a nechám si obliecť kožený kabát, tiež kúpený pred rokom. Do uší mi dávajú malé náušnice. Do rúk dostanem pohár s modrou tekutinou - neviem ani prečo, ale vypijem ho. Cítim, ako sa mi pokoj a sila znova navracia do tela. Otáčam sa na svoje dobrodinky a očami hľadám odpovede.