II.

186 27 5
                                    

Cinkot rozbitého skla prerušilo hlasné tlieskanie a gratulácie. V tej chvíli mala pocit, že jej srdce vynechalo pár úderov. Sotva lapila dych, akoby ju nepripravenú hodili do ľadovej vody. To snáď nie, nemôže to byť pravda! Určite len zle počula! Obzerala sa dookola: mama, otec, celá rodina volali na slávu budúcim mladomanželom. Všetci boli šťastní okrem nej. Prečo jej to nikto nepovedal? Prečo sa to dozvedela až teraz? Ako dlho sa to chystalo? Toľko otázok ju pálilo na jazyku na ktoré chcela odpoveď...

Iste, vedela že raz príde ten deň, no nečakala že tak skoro. Bol to ako blesk z jasného neba. Nechcela sa vydávať, chcela si splniť svoj sen a žiť slobodný život. Neschopná slova si sadla k stolu, momentálne jej bolo jedno či sedí s mužmi, či so ženami. Prsty si zaborila do tmavej hrivy a ovládala sa, aby sa nerozplakala. Triasla sa na celom tele a zhlboka dýchala.

„Skarlet, prečo sedíš pri mužskom stole?" Spýtal sa jej Žigo a nahol sa k nej, aby ju stade vyduril. „Choď k ženám, tu nemáš čo hľadať."

„Vedel si to?" Spýtala sa potichu, nedbajúc na bratovu výčitku. Sledovala každý vnem na jeho tvári, odhodlaná vypozorovať aj tie najmenšie detaily.

„Áno," pokojne odvetil, „už nejaký čas sa o tom rozpráva. Môžeš byť šťastná, že ťa otec nevydal už skôr."

„Skôr?! Robíš si zo mňa srandu? Len blázon sa hrnie do zväzku v sedemnástich!"

„Pšššt! Nehulákaj, dilina!" tíšil ju a rýchlo sa obzeral dookola, či ich niekto nepočul.

„Vydáš sa tak, ako to kážu naše zvyky a tradície. Ak si nechceš proti sebe poštvať našich a ženíchových rodičov, tak ti radím, neprotestuj. Vieš predsa veľmi dobre, čo sa stane, ak budeš odporovať. Chceš to? Nerád by som ťa videl v problémoch, pheňori. A teraz už choď," kývol jej a otočil sa na hlúčik mužov.

Skarlet bola bezradná. Bratove slová ju nielen nahnevali, ale aj zarazili. Zrazu chcela byť sama, hluk oslavy jej prišiel rušivý, ľudia otravní. Vedela až príliš dobre, čo by mohol spôsobiť jej nesúhlas, no nech akokoľvek premýšľala, svojho sna sa vzdať nechcela. Nečakala, že ju Žigo podporí, no z jeho strany súrodenca to bola zrada. Povzdychla si, pochopenia sa zrejme nedočká.

V tej chvíli, snáď po prvý krát ľutovala, že je Rómka. Preklínala tradície, povinnosti, všetko, čo ju spájalo s týmto životom. Ako by len chcela byť gádžo, oni si môžu robiť čo chcú. Ona nie. Oni sa aspoň môžu vziať z lásky, naplánovať svoj život podľa svojho. Prečo osud musí byť tak nespravodlivý? Čo komu urobila?

„Skarlet, Skarlet! Čhaje, nestoj tam a poď nám zaspievať."

Hlas jej otca prenikol pod myšlienky a prebudil ju z uvažovania. Obzrela sa a videla ho s malým úsmevom kývať, aby šla k nim. Ten pohľad ju doslova šokoval, málokedy ho videla usmievať sa takto od srdca. Všetci tí, ktorých mala rada, ktorý pre ňu toľko znamenali... Nie, vážne to nejde. Nedokáže zradiť ich dôveru a česť, najmä, keď sa pozrela na svoju mamu.

Nemala chuť spievať, chcela si ísť ľahnúť a donútiť sa prijať svoj osud. A to všetko, "v mene tradícií". V hrudi sa jej miešala celá plejáda citov, musí ich zo seba dostať. Šla teda do stredu miestnosti a sadla si na stoličku. Bola si istá, že keby tak neučinila, nohy by ju neuniesli. Cítila na sebe spaľujúce pohľady čakajúc, čo predvedie. A ona už vedela. Zavrela oči a zvonivým hlasom spustila pomalú, smútočnú melódiu.

Svoj hlas nechala znieť v tónoch ťahavej melódie, kde nie je nič, len utrpenie. Aj ona trpela, plakala nad svojím nešťastím. Bude musieť poslúchať svojho muža, vytvoriť domov do ktorého sa môže vracať. Plniť si povinnosti domácej panej, aj tie manželské. Z tej myšlienky ju striaslo odporom. Akoby si chcela svojho životného partnera vybrať sama! Podľa svojich kritérií a srdca. Nie podľa jej rodičov. Prečo nemá právo na normálny život? Toľko vecí sa jej priam hnusilo a bude nútená sa cez to preniesť. Kde je spravodlivosť?

Bude odvlečená a vhodená do iného prostredia, kde niet jej rodičov, sestier, nikoho. Budú ju mať vôbec radi? Čo má spraviť, aby bola slobodná? Nemôže zaprieť kým je, no vyhliadka takého života sa jej z duše protivila. Kto sú oni, aby určovali, čo je pre ňu dobré a správne? Akým právom?!

Zrazu pred očami videla stovky reflektorov a dlhé mólo. Na ňom krásne dievčatá, predvádzajúce jej najnovšiu kolekciu. Diváci nadšene tlieskali a naťahovali sa, aby ju lepšie videli. Záplava kvetov a gratulácií nemala konca kraja. Taký život by chcela. Úspešný a hlavne svoj. Sen, ktorý nebude môcť nikdy uskutočniť.

Posledné tóny piesne nechala doznieť v tichu, kým zaznel nadšený potlesk. Otvorila oči, no musela ich znovu zavrieť. Až príliš rýchlo spadla späť do reality. Ten sen bol príliš krásny, o to viac to bolelo, že to bol len sen. Už to nevydržala, slané slzy jej stekali cícerkom a naplno sa rozvzlykala. Rýchlo vstala, nedbajúc na ostatných a vyštartovala do svojej izby.

Vysvetlivky:

*dilina- sprostá

*pheňori- sestrička

*gádžo- označenie niekoho, kto nemá Rómsky pôvod 

*čhaje- dievča

Pozámka od autorky:

"Ak ste pozorne čítali, tak ste si mohli všimnúť, že ženy sedia osobitne od mužov, (veta, keď Žigo spomenie "mužský stôl") Je to starý zvyk u Olašských Rómov, aby ženy mohli klebetiť a naopak, aby muži vedeli v pokoji prebrať obchody a kšefty. 

Hore v príspevku je pieseň, ktorú spievala Skarlet. Jej preklad nájdete tu: http://www.pesnicky.orava.sk/index.php?option=com_mjoosic&view=song&id=6652:cigansky-plac&Itemid=169

hoci, nie som si istá, či je správny, nakoľko to môj spolupracovník preložil úplne inak. Preto, ak viete jej presné znenie, neváhajte mi napísať. Text sa úplne nezhoduje s príbehom, šlo mi skôr o tú hlavnú myšlienku." 

Karin chan :)

Cigánka ✓Where stories live. Discover now