Cigánka ✓

VI.

Teplé leto vystriedalo čoraz chladnejšie počasie s častým dažďom. Studené kvapky dopadali na ďaleké horizonty a krajinu pod sebou, a vytvárali šumivú ozvenu. Listy stromov sa ošatili do pestrofarebných uniforiem, ktoré v jemnom vánku rozfúkal príjemný vetrík. Napriek prehánkam bolo ešte celkom teplo, no vo vzduchu už bola cítiť prichádzajúca jeseň.

Tmavovlasá dievčina upierala svoj nešťastný pohľad na zamračenú oblohu, z ktorej sa liali kvapky. „Ešte aj nebo plače," pomyslela si. Mal to byť jej najúžasnejší deň, no ona sa cítila, akoby šla na pohreb. Tak veľmi sa snažila, tak veľmi... a všetko to bolo márne. Nenávidela sa za to, svoju slabotu, neschopnosť presadiť si vlastný názor.

Postupne zisťovala, že začína nenávidieť aj svojich rodičov a súrodencov. Tie ich falošné pohľady, povzbudzovanie a najmä, pravidlá, pravidlá a zase pravidlá. Vôbec im nešlo o jej šťastie, to by ju nenútili vydať sa.

S jej budúcou rodinou to tiež nebola žiadna sláva. Zdalo sa, že svokra sa už teraz rozhodla jej spraviť zo života peklo. Neprešiel jediný deň, kedy by si do nej nerýpla a to v hocijakej maličkosti.

Nejedna návšteva sa skončila slzami a útekom, čo sprevádzalo ženine pohŕdavé a často uštipačné poznámky. Najhoršie na tom bolo, že Robo sa jej ani nezastal. Skarlet nechápala ako je možné, že to nevidí. To je snáď slepý? Na všetko mal odôvodnenie ako:

„Nechaj ju tak, má už svoje roky... je skúsenejšia... snaží sa ti pomôcť prispôsobiť sa... ona to tak nemyslela..." a ďalšie kecy.

Roba si obľúbila, veľa sa rozprávali. Keď ho lepšie spoznala, zistila, že nie je až taký hrozný človek ako sa zdal na prvý pohľad. Pokiaľ nebol pod vplyvom svojej mamy, aj keď sa z nej naňho niečo nalepilo, dalo sa s ním normálne porozprávať, dokonca aj žartovať.

Napriek tomu cítila, že to nie je to, čo hľadá. Aj keď padlo pár bozkov, nedokázala sa naňho dívať viac, ako na svojho kamaráta.

Bude ešte vôbec šťastná? Hm, zrejme nie. Spomínala na svoj život pred zásnubami, keď ešte bolo všetko také jednoduché. Akoby len chcela vrátiť čas, ach, akoby len chcela!

Z pochmúrnych myšlienok ju vyrušilo klopanie na dvere.

„Si pripravená? Poď, oblečieme ťa. Rosa je už skoro hotová" Povedala jej mama a vošla s dnu aj s jej krstnou a družičkami.

Všetko nabehlo taký rýchly spád, že Skarlet sa ani neuvedomila a mala na sebe krásne biele šaty so zlatými doplnkami, na hlave zlatý diadém a čipkovaný závoj. Družičky sa zas ujali líčenia.

„Tusal báre šukári, mri čhaj," povedala jej mama so slzami v očiach. „Ach, moja cikni Skarlet."

Radšej odvrátila pohľad, aby sa nemusela dívať na tých ľudí, s ktorými ju už nič nespájalo, akurát len pokrvné puto. S neurčitým „hm" sa pobrala naspäť ku oknu. Nechcela sa s nimi rozprávať. Ani nevedela, čo do nej hučali, keď konečne priškrteným hlasom prehovorila:

„Prosím, nechajte ma osamote."

„Oh, jasné, určite si nervózna. Daj sa dokopy kôli Robkovi, moja. Ideme ešte za Rositou, počkaj až ju uvidíš. Je báre šukári, rovnako ako ty."

Povedala jej krstná a jej mama k tomu ešte niečo dodala, no už nevedela čo. Prestala vnímať svoje okolie a ponorila sa do depresívnych myšlienok. Ako náhle sa zaklapli dvere, v zúrivosti schytila zo stola šperkovnicu a z celej sily ju hodila oproti stene. Ticho preťal ostrí zvuk rozbitého skla a v tej chvíli sa zrútila na zem v neutíchajúcom plači.

***

„Pheňori, už treba ísť!"

Nevedela koľko plakala, úplne stratila pojem o čase. Precitla až na náhlivé Žigovo klopanie.

„Skarlet? Poď, Robo ťa pýta aj s družbami. Rosa je už netrpezlivá."

„MUK MAN, ŽIGO!!!! DE MANGE SIROM!!!!"

Začula otáčať kľučku, no nedalo sa. Skarlet sa tam zavrela. Čo od nej chcú? Prečo ju nútia? To snáď nevidia aká je utrápená? Že ona to nechce? Jasné, jej sestra sa ide pretrhnúť aby si ju niekto zobral. Tak nech sa vydá, keď tak veľmi chce! Prečo do toho musia zaťahovať aj ju?! Pohľadom zavadila o svoj pracovný stôl, na šijací stroj a na figurínu v rohu. Také je to nespravodlivé!

„Skarlet, vylez! Nebuď ako malá, netrucuj! Čo sa ti zrazu stalo?"

Čo sa stalo? To snáď nemyslí vážne?! Znova ju pochytila zúrivosť, narýchlo si upravila make-up a ponáhľala sa otvoriť dvere. Už ju to nezaujímalo, povie si svoje, aj keby mali žaby padať z neba!

„Čo sa mi stalo?! Ja ti poviem čo sa stalo! To sa stalo že..."

„DEVLA, ako to vyzeráš? To je jedno, na to nie je čas! Poď, nech nečakajú."

S týmto ju Žigo schmatol za ruku a viedol do predsiene, kde už postávala Rosa so svojím nastávajúcim aj s rodinou, a zvyšok jej rodiny. Pravda, bola krásna, no nemohla sa donútiť sa z nej úprimne tešiť. Jej budúceho manžela aj svokru jej závidela, vždy sa k nej správali s rešpektom. Šťastné dievča!

Oproti tomu, jej budúca rodina, so ženíchom na ňu vrhli očakávané pohľady. V tej chvíli ako vstúpila do predsiene, hudobníci začali hrať svadobné piesne.

Zdalo sa jej, alebo si ju Robo ustarostene prezeral? V očiach svojej svokry nebolo nič, len prázdny výraz, ako inak.

Skarlet bola ako v mrákotách. Čo si to vlastne Žigo o sebe myslí?! Žiadna otázka ako sa má, ani či to zvláda, či má stres... prevrátila oči. Jasné, prečo sa vôbec čuduje?

Len napoly vnímala družbovu rozlúčkovú reč a pýtanie neviest. Všetci mali v očiach slzy, všetci, okrem nej. Už sa nedokázala pretvarovať. Nasadila kamennú masku, mohla by konkurovať aj tej mrche.

„Ďakujeme ti mama, že si sa o nás starala...."

Starala, to je pravda. Akýkoľvek veľký mala v sebe žiaľ, toto nemohla poprieť.

„Ďakujeme ti, že si tu dnes s nami..."

Áno, je tu, no za účelom zapredať ju. Veď k tomu bola vždy vychovávaná, nie?

„Budeme si ctiť svoju rodinu, aj svojich manželov..."

Aha, jasné. Oni si rozhodne úctu nezaslúžia! Možno Robo, ale tá Harpia rozhodne nie!

„A týmto žiadame o ruku vašich dcér, Rosy a Skarlet..."

Čo komu urobila?

Ešte stále omámená si vzala ponúkaný štamperlík a na jeden šup to do seba kopla. Bodol by ešte jeden. Ponúkanú lyžičku medu, aby mali „sladký život," odmietla, za čo si vyslúžila pokarhanie od otca a následné reči, aby sa správala. S veľkým sebazaprením teda prehltla sladkosť a musela sa ovládať, aby sa nepovracala.

Robo jej odovzdal svadobnú kyticu červených ruží a musela uznať, že kvetinárka si dala naozaj záležať.

„Skar, si v poriadku? Nezdáš sa," zašepkal, „mám o teba starosť."

Zahľadela sa mu do tmavých očí, ktoré vyžarovali naozajstný záujem a starosť o ňu, a vtedy si uvedomila, že ho nemôže ťahať za nos. Nech je ako chce, zaslúžil si lepšiu. Niekoho, kto by ho skutočne miloval. Už- už otvárala ústa, no hlas jej otca ju prerušil. Do čerta, vždy v tej najnevhodnejšej chvíli!

Cítila slabé postrčenie a bola nútená nasadnúť si do jedného z vyzdobených áut, aby zamierili do kostola.

Vysvetlivky:

* Tusal báre šukári, mri čhaj- Si veľmi pekná, dcéra moja

*Cikni- maličká

*báre šukári- veľmi pekná

*Pheňori- sestrička

*MUK MAN, DE MANGE SIROM- nechaj ma, daj mi pokoj

* Devla- Boh, bože