Epilóg

175 26 11
                                    

Okolím sa rozliehalo ťaživé ticho, prerušované hlukom áut a ruchom ulice. Netrúfala si pozrieť sa na svojich rodičov, aj keď si bola vedomá, že môže očakávať pohromu. A zase sa jej myšlienky potvrdili.

„SI SPOKOJNA?! Dúfam, že máš dosť dobré vysvetlenie na celú túto situáciu, lebo po tomto, si nie som istý, či sa ešte udržím! Takže ti dávam šancu obhájiť sa! Čo- to- malo- znamenať?!"

Ak si myslela, že jej rodičia budú zúriť, mýlila sa. Pohľad na jej otca sa nedal slovami opísať.

„Krucinál, uvedomuješ si, akému poníženiu si nás vystavila?! Takú hanbu som od teba nečakal! Ty, ktorá si bola mojou pýchou, si ma zosmiešnila pred celou rómskou komunitou! Takto sme ťa vychovali???!!! Devla míro, za čo ma trestáš?! Kde som spravil chybu?!"

Skarlet to všetko počúvala so sťaženým hrdlom, ovládajúc vzlyky, ktoré sa jej drali z hrdla. Silou vôle ich potlačila, nebude plakať! Nikoho nezaujímalo čo cíti, čo si myslí a keď jej otec znovu spustil prednášku, už to viac nevydržala a vybuchla.

„Tebe nezáleží na ničom inom, len čo si kto o tebe pomyslí! Nezaujíma ťa ako sa cítim, čo chcem! Tebe ide len o uznanie ostatných vajdov, a aby si si udržal spoločenské postavenie! Celá táto fraška bola dobrá len akurát na to, aby si získal lóve, somnakaj a mňa sa zbavil!!! To som pre teba až takou záťažou?! Do čerta s pravidlami! Do čerta aj s tradíciami, aj tak sú nezmyselné! Som hrdá že som Rómka, vážim si našich ľudí, ale čo je veľa, to je veľa!

Koľko ľudí bolo donútených k nezmyselným zväzkom, koľko ľudí nemohlo zažiť ozajstnú lásku? Bolo im to odopreté, chápeš aká je to zvrátenosť? Len z vašej chamtivosti a hlúpej logiky! Neviem nič o láske, to je fakt. Ale viem, že Roba by som nikdy nemohla milovať, nie to ešte s ním žiť a plniť si manželské povinnosti. O deťoch nehovoriac! Preboha, veď to by bolo také, ako... ako by ma... to je jedno! Napriek tomu by si s kľudným svedomím bol schopný donútiť ma vydať sa. To ti na mne ani trocha nezáleží? Čo si to za otca, keď svoje dieťa predhadzuješ ako nejaké mäso, ako nejakú-„

No nestihla to dopovedať, na líci jej znovu pristála facka, tento krát od otca. Krátko sa naňho zadívala, šúchajúc si pulzujúce líce. Hoci bol viac než naštvaný, Skarlet mohla vidieť v jeho očiach okrem zloby aj niečo iné. Snáď strach? Ľútosť? Bolesť? To netušila, no už to nedokázala držať, prepukla v žalostný plač nad celou tou nespravodlivosťou.

„Dado..."

„Nevolaj ma tak! Ja nemám dcéru! Moja dcéra by nikdy nepošpinila meno svojej rodiny, nikdy by nás takto nepotupila! Mal som byť na teba prísnejší, dali sme ti všetko, čo ti oči a srdce zažiadalo! A toto je vďaka?! Teraz sa vrátiš, pobalíš si svoje veci a vypadneš z môjho domu! V živote ťa už nechcem vidieť, si hanbou našej rodiny! Veď, ako sa povedalo, budeš mať Kris Roma, tam o tebe rozhodnú."

Prudko sa otočil na svoju ženu, ktorá nariekala od žiaľu. Nech bolo akokoľvek, bolo to jej dieťa, ktoré sa stalo vyvrheľom. Čo len s ňou bude?

„Je to všetko tvoja vina, romni!!!" Oboril sa na ňu, „keby si ju bola vychovala poriadne, nič by sa nestalo!"

Otočil sa a kráčal preč.

Skarlet tam len stála a ticho plakala. Bola si vedomá, čo by spôsobila jej neposlušnosť, no nikdy si nebola pomyslela, že k tomu dôjde. Prinajhoršom nie zo strany rodičov!

„Stálo ti to zato?"

Nič na to nepovedala, veď načo aj? S uslzenými očami sledovala svoju mamu kráčať preč. V tej chvíli sa v nej nadobro niečo zlomilo.

***

Stála uprostred veľkej haly v kruhu najstarších vajdov z celého Slovenska. Pohľad upierala kamsi mimo, neschopná prinútiť sa vnímať realitu. Kútikom oka zazrela svojho otca s Žigom po boku. Obaja mali v tvári neurčitý výraz, no napriek tomu mohla priam až hmatateľne cítiť ich bolesť.

Smiešne, a predsa ju ponechali napospas. Zrejme už nič nezmení tú skutočnosť, ako aj to, že jej už bolo všetko jedno. Nevnímala slová vajdov, nevnímala ľudí okolo seba. Vedela že čokoľvek povie, nebude mať nijakú váhu. Vypočuli si všetkých zúčastnených, ktorí boli do prípadu zapletení. Slová žaloby a obhajoby sa miesili do veľkého šumu.

„Skarlet Lakatošová, dcéra Vajdu Žigmunda Lakatoša staršieho z Trnavy!"

Pri tomto oslovení sa po prvý krát odvážila pozrieť na starších. V ich očiach nevidela žiadnu zášť či zlobu, len záujem vypočuť si ju. Možno jej svitla malá iskierka nádeje, Žigo jej kedysi rozprával, že nech je akokoľvek, Kris Roma vždy rozhodne spravodlivo. Nepochybovala, no nebola si istá, či aj v jej prípade to bude platné. Robova rodina mala až príliš veľký vplyv a zlobu voči nej.

Preto len prikývla na znamenie, že sa jedná naozaj o ňu a vyčkávala na svoj ortieľ. Akosi aj ten sotva maličký ohník nádeje v nej pohasol pri pohľade na Robovho otca. Nie, nenechá ju z toho len tak vykĺznuť. Bola si istá, že to bude mať oveľa vážnejší dopad, než vyhostenie z domu od otca.

Napriek tomu sa vzpriamila, hrdo vystrela chrbát, rozhodnutá zastať sa svojho názoru a pravdy. Nijako sa neprevinila, neodovzdala sa pred svadbou, bola ešte stále poctivá, Roba nepodviedla, aj keď by sa to možno v tomto prípade mohlo vziať z viacero uhľov pohľadu.

No má vôbec šancu proti nim? Má šancu ochrániť samú seba pred tradíciami a zvykmi, zakorenenými hlboko v rómskom národe už od nepamäti? Bojovný duch ju opustil, rovnako rýchlo ako sa jej zmocnil. V ich očiach bude vždy špinou, nech by sa obhajovala akokoľvek. Čo zmôže bez podpory svojej rodiny, alebo kohokoľvek zo starších? Bohužiaľ, nemala také styky ako otec s bratom.

Preto len pokrútila hlavou a ponorila sa do svojho sveta, nedbajúc, aký osud ju čaká. Bola s tým zmierená, že jej bolo predurčené takto žiť.

„Kris Roma rozhodol, že ťa navždy vyhosťuje z rómskej komunity. Nebudeš mať žiadnu podporu od našich ľudí. Bude ti odobraté právo..."

Záleží na tom? Vedela že to takto skončí, no počuť to všetko z úst najvyšších vajdov bola predsa len rana pod pás. Cítila sa ako vyprahnutá púšť, prázdna a zúfalá. Čo teraz bude robiť? Kam má ísť? Dovolila si opäť pohľadom streliť po Robovom otcovi a okamžite to oľutovala. V jeho očiach sa nenachádzalo nič, len víťazstvo a triumf. Do čerta s ním!

Avšak prišla ďalšia rana pod pás, keď ju usadili na stoličku. Obzrela sa a to, čo uvidela, ju natoľko vystrašilo, že jej tuhla krv v žilách. Hľadela do studených Belových očí, ktorý držal v ruke nožnice. Okamžite jej bolo jasné, čo sa chystá urobiť a snažila sa dostať sa z jeho dosahu. Márne, niečie silné ruky ju pridržiavali a zabránili jej tak v úteku.

Potom už vnímala len pravidelný ťah ostria, zabodávajúc sa do jej pýchy. Nikoho nezaujímali jej prosby, dívala sa na dvoch ľudí, ktorý mali v očiach bolesť a utrpenie. Nejakým spôsobom jej možno chceli povedať, že nie je sama, no Skarlet sa nemohla zbaviť oprávneného pocitu, že ju zradili. Dokonca sa ani neotočili!

Trest bol dokonaný a ona sa bezmocne dívala na zbytky jej koruny krásy, ležiacich na dlážke. Zvládne jeden človek vyplakať more sĺz? Dá sa umrieť od žiaľu?

Miestnosť sa už dávno vyprázdnila, keď zostala sama so svojimi myšlienkami. Ešte sa spamätávala zo šoku, no napriek bolesti a zrade, ktorou bude až do konca života poznačená, vedela, že svoje rozhodnutie nikdy neoľutuje. Vedela, že si vybrala slobodný život.

Vysvetlivky:

*Devla míro- Bože môj

*lóve, somnakaj- peniaze, zlato

*Dado- ocko

*Kris Roma- rómsky súd

*romni- žena (chápaná ako manželka)


Cigánka ✓Where stories live. Discover now