Cigánka ✓

VII.

„Sú tu všetci? Pripravte farárovi koláče... nezabudni pálenku a lóve... upozornite nevesty... hudobníci nech zahrajú svadobné..."

Ani sa nestihla uvedomiť, stála pred vchodom do kostola s Rosou po boku. Všade sa ozýval ruch a posledné prípravy pred obradom. Kútikom oka si ju prezerala, nechápajúc, ako môže byť taká šťastná. Ona sa cítila, akoby šla na popravu.

Ako náhle začali hrať svadobný pochod, roztriasla sa na celom tele. Už to bolo tu, už sa to začalo... Nechcela tam ísť, mala chuť celé toto divadlo ukončiť. Čo by sa stalo, keby sa jednoducho otočila a utiekla? Zrejme by ju potrestali. Od otca už o tom počula a nechcela ani pomyslieť, akému poníženiu by bola vystavená.

Kráčala uličkou a srdce jej vynechalo pár úderov. Nohy mala ako z olova a zo všetkých síl zadržiavala slzy. Zrýchlene dýchala a mala blízko k tomu, aby sa nezosypala. Zvedavé pohľady sa do nej zabodávali ako žeravé nože. Tá cesta, aj keď bola krátka, jej sa zdala byť nekonečná. Pri oltári už čakali ženísi.

Robo sa na ňu díval ako na svätý obrázok, no bola by radšej, keby prestal. Musela uznať, že mu to v bielom obleku slušalo.

Je vôbec správne to, čo robí? Mala by mu aspoň povedať, že si ho berie nedobrovoľne. Aj keď ich rodičia mali medzi sebou dohodu, Skarlet cítila, že mu to dlží. Inak by sa mu nemohla pozrieť do očí bez výčitiek, hoci, tie mala od zásnub v jednom kuse.

Po ceste, ktorá sa jej zdala nekonečná, si zastala vedľa svojho nastávajúceho. S kamenným výrazom a lesklými očami sa dívala pred seba, uzavretá vo svojom svete. Farárovu reč prešla bez povšimnutia a keď došli na rad manželské sľuby, od ľaku sebou trhla.

„Skarlet Lakatošová, beriete si Róberta Kočajdu za právoplatného manžela, v dobrom, v zlom..."

Čože?! Kedy sa stihli posunúť k sľubom?! Neisto sa pozrela na svadobčanov a na mladíka vedľa seba, ktorý nepatrne prikývol, dodávajúc jej odvahu. On už zrejme zložil svoju prísahu.

Tak strašne chcela vysloviť to slovo, to jednoduché slovo, a bolo by všetko v poriadku. Ale, z nejakých dôvodov to nešlo. Pár krát otvorila ústa, pripravená už už pristúpiť na celú šialenosť. Pred očami mala všetky zážitky, ktoré spolu zažili, rozhovory, žarty, nesmelé bozky... a vtedy zistila, že to nemôže urobiť. Toto si nezaslúži. On bol k nej skoro vždy dobrí a ako sa mu ona odvďačí? Bola si istá, že po svadbe by to už nevydržala, nedokázala by obstáť svoje miesto. Preto musí urobiť to, čo sa chystala urobiť. Jej srdce ju ťahalo niekam inam. Kútikom oka zazrela svoju svokru, niečo šepkať jej mame.

Tá mrcha, koľká nehoráznosť! Nie, už len kôli nej odmietne, aby jej neotravovala život svojimi poznámkami. Nemieni sa nechať šikanovať.

„Skarlet, beriete si Róberta Kočajdu za svojho zákonitého manžela..."

„Čože?" rýchlo sa prebrala z myšlienkových pochodov a ospravedlňujúco sa pozrela na tmavovláska.

„Prepáč, ale nie. Nevezmem si ťa. Je mi to ľúto, ja... musím ísť."

S týmito slovami mu podala svadobnú kyticu a rozutekala sa k východu, nevnímajúc pobúrené pohľady a zlovestný šepot odrážajúci sa od stien.

Utekala čo jej sily stačili, až sa zrútila na lavičku v parku oproti kostolu. Triasla sa na celom tele a až vtedy jej postupne dochádzalo, čo spravila.

Pane Bože, PANE BOŽE!!! Musela sa zblázniť, čo to len urobila?! Matka ju zabije, tým si bola istá. Otcovu reakciu si netrúfala odhadnúť, nehovoriac o Robovej. Toto si vážne nezaslúžil. Prečo len musela byť taká slabá, prečo?! Vyhla by sa problémom. Ale nie, ona na just musela dráždiť. Kam dala rozum?! Prečo to vôbec urobila? Bojovala s nutkaním ísť naspäť a vyhovoriť sa na nervozitu, na žalúdočné problémy, bolesť hlavy, na čokoľvek.