Rainy day √

3. Kapitola

Psychiatrická klinika. Spadala pod nemocnicu, ale nachádzala sa odľahlo.  A mňa tam chceli poslať ako nejakého šialenca. Už som ani nevedela, či je horší decák alebo toto. Môj stav nebol až tak vážny. Preto sa rozhodli, že ešte týždeň strávim v nemocnici. Ten týždeň sa neskutočne vliekol. Znovu ma premiestnili na samostatnú izbu. Bez okna. A bola som tam zamknutá! Aby som sa nemohla zraniť. No do celého príbehu mi nezapadala možnosť, že čas kým som upadla do kómi, som strávila práve v tejto nemocnici. K tomuto miestu som nemala vybubdovaný nijaký vzťah. Necítila som žiadne väzby z minulosti. Ani k miestam, ktoré som videla cez okno keď som chvílu strávila na spoločnej izbe. Dni rýchlo, alebo skôr nudne ubiehali. Bola takmer nedeľa. Vtedy ma odvezú na psychiatriu a budú ma tam držať ktovie dokedy. Teraz sa mi decák javil ako tá lepšia možnosť.
Nadišiel deň oddchodu. Blonďavá sestrička (vlastne asistentka riaditeľa Camila) sa prišla rozlúčiť. Naložili ma, na moje prekvapenie, do takmer normálneho auta. Nemalo pasy, bolo dvesto rok staré a vyzeralo, že sa každú chvíľu rozpadne. Žiadná ozbrojená hliadka ani cesta húkajúcou sanitkou. Neviem, či som bola sklamaná alebo rada. Vodič bol starší pán, ale šoféroval akokeby bol slepý alebo nemal vodičák. Oboje mohla byť kľudne pravda, ak asistentky riadieteľa obskakujú pacientov, ktorý si ich pletú so sestričkami. Ale Camila mala v sebe niečo autoritatívne a reprezentatívne, takže tomu som sa až tak nedivila. Horšie bolo, že sme odbočili za mesto. Čo ak sa ten starý slepý šofér bez vodičáku rozhodol, že ma unesie?! To by som neprežila. A asi to myslím doslova. Zrejme by ma zabil. Moje skeptické myšlienky sa rozplinuli ked som v diaľke uvidelá črtajúci sa nemocnicný komplex. Môj nový domov. Stále ma deprimovalo, že sa ku mne nikto neprihlásil. Asi som vážne bola sirota.

Nakoniec sme došli k starej budove. Keby ju vyhlásili za turistickú pamiatku, poriadne by zbohatli. A mohli by postaviť novú. Psychiatriu som si vždy predstavovala podobne ako vo filmoch: malé biele izby so zamrežovanými oknami, ticho, občas nejaký výkrik, šialený personál, absolutný blázni a závisláci. No pravda ma trochu zaskočila. Vyzeralo to tu trochu ako v nemocnici, kde som doteraz bývala. Akurat to tu bolo staršie, zožltnutejšie a páchlo to tu. Hneď ako som dorazila musela som ísť na povinnú návštevu riaditeľa Xoforda.
Keď som konečne stála v kancelárii oproti riaditeľovi znovu som bola päť ročné dieťa. Nevedela som presne odhadnúť jeho vek. Mal husté fúzy, ale nemal bradu. Mal okuliare, neviem či kvôli zlému zraku alebo nato, aby vyzeral ešte autoritatívnejšie. Sedel za písacím stolom a premeriaval si ma pohľadom. No najzvláštnejšie na ňom boli jeho oči. Jedno bolo modré a druhé prechádzalo zo žltej do hnedej. Možno mal nejakú nehodu.
„Rain Bowová. Rainbow. Pekná slovná hračka. Ale čo s tebou,” poklopkal po spise na stole. Určite mojom. „Strátu pamäti, zrejme spôsobil úraz hlavy. Ale stav námesačnosti je horší.”
„Um,” hlesla som ticho.
„No nič. Umiestime ťa na oddelenie k mladším. Všetko je tu prísne strážené, preto je nepravdepodobne, že by si si mohla ublížiť. Po poschodí sa môžeš voľne pohybovať,” usmial sa na mňa, ale prísne dodal:„ Dúfam, že nebudeš robiť ťažkosti.”
Za tými slovami bolo niečo viac ako priateľská rada. Skôr varovanie. Akokeby vo vete chýbalo slovo zase. Sestrička ma odviedla na moju izbu. Bola to malá obdĺžniková izba s oknom. Čo sa nábytku tíka, dosť šetrili. Uprostred izby stála hneď na prvý pohľád nepohodlná postel. Za dverami bol stôl a stolička, ktorá mala nožičky rôznych veľkostí. Skriňa bola tak zaprašená, že som ju ani neotvárala. Určite tam bolo aspoň päť pavúkov. Pavúci?

Sedela som v lavici. Zrejme v škole. Starej škole. Nudila som sa. A tak som si čarbala do zošita. Na lavici rovno predomnou pristál složený papierik. Hodil ho niekto spredu. Rozložila som ho. Text vo vnútri sa ma priamo týkal a naštval ma. Našťastie som nevidela, čo to bol za text. Papier som pokrčila a hodila preč. Nanešťastie cestou vrazil do učiteľky.
„Bowová, príde ti to smiešne?!” zkríkla na mňa. Zovšadial sa ozval smiech. Vedela som, že ma učiteľka nemá rada. Ani žiadná iná. Ani spolužiaci.„Okamžite opusti moju hodinu!”
„Kam mám ísť?” pípla som nádejajúc sa, že mi odpustí. Bola to len druhá hodina. A sedieť na chodbe sa mi nechcelo.
„Napríklad prejsť sa do riaditeľne,” víťazne sa usmiala.
Zbalila som si veci a vyšla som na chodbu. Dlho som tam stála a sledovala pavúka na stene, kým som vykročila smerom do riaditeľne. Čakal ma nepríjemný rozhovor.

„Haló!” prebral ma neznámi hlas.
Nebola som v miestnosti kde som si spomenula na pavúky. Nadomnou sa skláňal neznámi chlapec. Mal čierne vlasy a vyzeral o dva roky mladšie než ja.
„Um...kde to som?” opýtala som sa poriadne hlúpo.
„U mňa v izbe. Otázka znie: Prečo?” nehneval sa, skôr bol zvedavý.
„No...pretože som si spomenula?” znova som povedala úplnú hlúposť.
„Takže si si tu niečo zabudla?” usmial sa a chápavo sa na mňa pozrel. Ale vôbec to nepochopil.
„Nie tak úplne?” zase to znelo ako otázka, nie odpoveď.
„To je jedno. Ja som Henry. Ty tu musíš byť nová,” povedal.
„Aha,” uvedomila som si, že by nebolo od veci predstaviť sa. „No ja som Rain.”
„Rain? Teší ma,” usmial sa.
Asi by som sa mohla spýtať prečo je tu, ale jeho výraz hovoril za všetko. Nakoniec sa to opýtal on.
„Stráta pamäti. Mala som úraz, no a upadla som do kómi. No rok som bola mimo a potom som sa zobudila úplne vygumovaná. A raz za čas si na nečo spomeniem. Ale trochu ma to pohltí a som ako námesačna. Doktori tvrdili, že som to robila aj pred tým, ale neverím im. Nič mi nechcú prezradiť,” snažila som sa vysvetliť a napodiv to celkom dávalo zmysel.
„No...to je skvelé? Ja som tu už cez rok. Môj stav je definovaný ako rozdvojená osobnosť, ale není to pravda. Som ako siamské dvojčata. Jedno telo, ale dve hlavy. Presne tak sa cítim. V hlave sa rozprávam s Leonardom. Leo je celkom fajn, ale niekedy rozpráva odveci,” zasmial sa.„Okrem toho nikomu nehovor, že neveríš doktorom. Mohli by si začať myslieť, že je to paranoja. A ľudí s paranojou neberú vážne. Vlastne ani nás.”
„Ale nebozneš ma, že som tu bola?” opýtala som sa nádejne.
„Jasné, že nie Snow,” zasmial sa akoby mu to prišlo absurdné. Mne až tak nie.
„Rain,” opravila som ho.
„To je predsa jedno. Si ako ja. Asi jediná, ktorá sem nepatrí. Musíme oďtiaľ ujsť,”dodal šeptom.
Problém bol v tom, že on sem patrí. A ja možno tiež. Čím ďalej tým viac som o sebe pochybovala. Dokonca mi Henry neprišiel taký mimo ako bol. Aj keď uz len jeho pohľad prezrádzal ako zle na tom je. Radšej som sa vrátila do svojej izby a ľahla si spať.