Rainy day √

6. Kapitola

Chcela som mu niečo povedať. Niečo v zmysle, že on je rovnako divný ako ja. Alebo niečo z tých abnormálnych vecí, ktoré som zažila. On by ma pochopil... No klučka sa pohla a ja som v strachu primrzla na mieste.

Dvere sa otvorili dokorán. A v nich stál Xofoed. Ja aj Henry sme sa stihli schovať za stôl. Teda Henry ma tam ztiahol, keď som zamrzla.
„Ani sa nemúsite skrývať,” povedal Xoford a pobral sa k stolu.„ Ava mi povedala, že ste tu.”

Hnusná zradkyňa.
Ozvalo sa mi to v hlave. Vedela som, že to bola Raven. Možno celý čas somnou hovorila len v hlave. Preto ju Henry nepočul. Ale vystihla to presne.
Postavila som sa spoza stola. Henry vstal za mnou.
„To, čo si urobila nebolo pekné,” povedal, ale hovoril len somnou.„ Budeme ťa musieť potrestať.”
Vyzeral, že rozmýšľa. Chcela som sa brániť, ale prerušil ma.
„Za to, že si uniesla Henryho,” povedal a vzal mi tým všetky slova.
„Ale ja som chcel ísť s ňou,” začal ma brániť Henry.
„Henry ma veľmi nestálu osbnosť. A ty si dobrá manipulátorka. Máme kamerový záznam, kde ho ťaháš po chodbe s rukou na ústach,”odignoroval Henryho.„Páčil sa te nápad Leonardovi?”
Henry sa potešil pozornosti: „Vlastne veľmi nie. Ale presvedčil som ho.”
„Vidíš, Rain?” poval Xoford. Až som mu takmer uverila. A možno mal v niečom pravdu.„ Musíš sa naučiť správať.”
Usmial sa. Temne. Tak ako sa smejú psychopati. Zľakla som sa. Neviem ako trestajú ľudí na psychiatrii.

„Myslím, že samotka ti len prospeje,” usmial sa Xoford ešte viac po chvíli rozmýšlania. Čakala som vážne kadečo. Určite sa budem nudiť, bude to ako v nemocnici, kde som mala samostatnú izbu. Ale čakala som vážne hocičo.

No nakoniec som z toho až tak dobre nevyšla. Keď som zistila, že samotka je v postate dva krát jeden meter velká miestnosť chytila ma záchvat úzkosti. Začala som kričať a pokúsila som sa utiecť. No Xoford ma chytil za ruku a ťahal k miestnosti. V poslednej dobe som dosť schudla. Nebola som taká silna aby som sa mu vytrhla. Postrčil ma dovnútra a zavrel dvere. Až potom som si uvedomila, čo samotka znamená. Cítila som sa tu viac ako osamelo. Mala som chuť buchať do dverí, ký ma nepustia von. Alebo si hlavu rozmlatiť o jednu zo stien.

Nebolo tu nič. Len tma a zima. Vo vzduchu bolo cítiť pleseň a vlhkosť. Dlaždice boli ľadové. A takmer som sa nemohla pohnúť. Zacúvala som do rohu. Sadla som si na ruky a hlavu oprela o stenu. Nebolo to pohodlné, ale znesiteľné. Snažila som sa na niečo zaostriť no všade bola nekonečná tma. Radšej som zavrela oči. V ruke som stisla retiazku, ktorú som našla v šuflíku. Od kedy ma prepustili z nemocnice, nosím ju na krku. Bola ešte chladnejšia ako dlažba.

Zápach plesne. Tma. Chlad. Samota.

Zatočila sa mi hlava. Pokúsila som sa pocítať.
1...2...3...4...5...6...
S každým ďalším číslom sa všetko len zhoršovalo. Snažila som si zhrnúť niečo jasné, samozrejme.
Mám rada špagety. Mám rada čiernu farbu. Mám mŕtve dvojča, ktoré je mojou najlepšou kamarátkou. Okrem toho sa kamarátim s Henrym, ale jeho druhá osobnosť ma nemá rada. Nechcem tu byť!

Hlava mi išla vybuchnúť. Všetko sa točilo aj keď všade bola len čierna. Teraz už som cgcela stratiť vedomie. Ešte chvíľu som mala pocit, že sa pozvraciam. A potom som zaspala.

Doniesli mi vodu a chleba. Vypila som trochu vody. Vedela som, že tak skoro ďalšiu nedostanem. Bola som smutná, že som pri sebe nemala zrkadlo. Možno by som sa mohla porozprávať s Raven. Ale úlomok zrkadla od Camili ležal na nočnom stolíku v izbe. Nevedela som koľko je hodín. Trochu som strácala pojem o čase. Mohol byť už druhý deň? Xoford povedal tri dni nie? Alebo nepovedal na koľko. Verila som, že to bude čo najmenej.

V tme som sedela ešte dlho. Možno len pár minút. Ale zdalo sa mi, že sú to už dva týždne. Počas toho času som prišla na jednu dôležitú vec. Toto sa nestalo prvýkrát. Chvíľu nato som stratila vedomie.

Ležala som na zemi. V pivnici. Bola mi zima. A bola som hladná. A smädná. Vedela som, že som tu už takmer týždeň. A flaša starej vody nebola riešením. Bolo mi z nej zle a vyvracala som všetky zbytky potravi. Cez mále okienko, tesne nad zemou, na ktoré som nedotiahla, tu vnikalo trochu svetla. Tak som sledovala ako plinie čas. Bála som sa ako nikdy pred tým. Vedela som, prečo ma tu zavreli. A prečo nenávideli. A prečo ma nehladali. Ešte týždeň sem nikto nepríde. A ak ma čoskoro nepustia, zomriem. A možno by som mala pokoj a konečne mohla odísť za Raven.

Stala som v zamknutej skrinke. Všetci už odišli. Odchádzala som medzi poslednými, no počkali na mňa. Smiali sa keď som sebou hádzala. Keď som na nich kričala aby ma pustili. Keď som ich prosila. Odišli. A mňa tu nechali. Zavrutú v skrinke. V škole. A teraz tu budem musieť stráviť noc. Sama. S tichom. A s tmou. Na tomto démonickom mieste. Nemohla som si ani sadnúť. A bola som hladná. A tiež mi bola zima. Moju bundu si vzali.

Mohla som mať štyri roky. Sedela som v tmavej kúpelni na vani. Po tvári mi tiekli slzy. Bála som sa. Tmy. Samoty. Ticha. A toho, že nikto neprichádzal aby ma oslobodil.

Všetko sa mi to prehnalo hlavou a zanechalo zmätok. Stále som sedela v tme. A z nosa mi tiekla krv. Za posledné dni, bolo tých spomienok dosť. Bola som rada, že som sispomenula na Raven, ale na niektoré veci by som najradšej zabudla. Presne to som povedala Raven v kóme.

Dvere sa z ničoho nič otvorili. A objavil sa v nich Xoford.
„Ako si si užila dvadsaťštyri hodín v tomto raji?” usmial sa.