Rainy day √

22. Kapitolu

Znova som musela zliesť celé schody. Ledva som pritom neodpadla. Od rozhovoru s tým Ernestom som čakala čokoľvek. Je Ernest Gemmin otec?
Alebo je tu niekto ešte mocnejší. Tiež by ma zaujímalo kde sa našla takáto parta. A kde zobrali také mená. Meno Gemma sa mi zdalo ešte celkom normálne. Meno Calum sa mi príliš nepáčilo, no nebolo až také nezvyčajné. Meno Ernest sa často vyskytuje v minulosti, no vážne by som sa tak nechcela volať. Znie to staromódne a ....strašne. A ak by niečo trebalo hovoriť k menu Sergej, tak asi len to, že znie cudzokrajne. A a strašne.
Rada by som to prediskutovala s Raven, ale takáto možnosť sa mi už asi nenaskytne.

Kráčala som dlhou chodbou. Môj zámer, zorientovať sa tu, mi úplne nevyšiel. Bola som stratená. Aspoň keby som tu bola sama.

Došli sme až do miestnosti, ktorá vyzerala ako jedáleň. Na stoloch bolo prestreté. Milo ma to prekvapilo, kedže som umierala od hladu. Sadla som si za stôl vedľa Gemmy. Calum sa posadil oproti nám. Netrvalo dlho a do miestnosti vošiel už starší muž. Mal vlasy došeda a jazvu cez líce. Vyzeral prísne a trochu.... šialene. Potichu došiel až ku stolu a posadil sa vedľa Caluma.
Do izby vošlo dievča. Mohla to byť Gemmina sestra? Na stôl položila misky s polievkou a odišla.
Opatrne som si vzala lyžicu a ochutnala som. Bola som ešte viac hladná, ako som si myslela. No snažila som sa krotiť. Aj všetci ostatny začali jesť. Ale nikto neprehovoril. Okrem zvuku lyžíc, zavládlo ticho. A bolo dosť napäté.
Je zvláštne ako som sa za posledných pár dni zmenila. Dvarát ma uniesli? Dalo sa to nazvať únos? Niekoho predomnou zabili. Postrelili ma. Chcela som sa zabiť. A teraz tu kludne sedím pri stole do svojími únoscami a zaujíma ma polievka. Je mi jedno, že tam niekde ďaleko možno je niekto, kto ma mal rád. Že je tu Lucille a ja neviem, či ju nenávidím alebo som jej odpustila a myslím si o nej len to, že je ubohá. Všetko je to šialené. A deje sa to tak rýchlo. A pritom si ešte spomínam. A čím ďalej, tým viac som zmetená.

„...Rain," oslovil ma Calum. Asi niečo hovoril no nevnímala som. Ani som si neuvedomila, že sa pozerám von oknom. A asi som to robila už dosť dlho.
„Takže Lucille a tá jej banda utiekla," prehovoril Ernest pochvíli. Aspoň som odhadovala, že je to Ernest. Gemma sa pri výraze jej banda mierne zaksichtila.
„A nechala nám tam túto....?" dopovedal Calum. Bolo zjavné, že ma nemá príliš v láske.
„Stačí keď mi povieš Rain," dodala som. Calum mi vôbec nebol sympatický. Nechápala som, ako s ním Gemma môže vydržať.
„Takže Rain, prečo ťa tam Lucille nechala," opýtal sa Ernest a zadíval sa na mňa.
„Pretože ma jej kamaráti postrelili?"
„Prečo?" opýtal sa znova.
„Ja netuším," bránila som sa. „Nevidím jej do hlavy. Ale najradšej by som ju roztrhala."
„Tak to skúsme inak," pokračoval. „Čo vieš? Kde je Lucille?"
„Nič, neviem," odpovedaka som otrávene. Začínalo ma to unavovať. Našťastie doniesli druhý chod.
„Čo teda vieš?!" skríkol Ernest. Zjavne ho to nebavilo rovnako ako mňa.
„Nič," zopakovala som s plnými ústami. Ešte stále som bola hladná.
„Tak prečo," zhlboka sa nadýchol. „Prečo ste ju nezabili?!"
Gemma sa pri sile jeho hlasu až zatriasla.
„Prečo?!" zopakoval Ernest už kludnejšie keď obaja mlčali. Nakoniec som sa rozhodla, že odpoviem za nich.
„Pretože Lucille mi verí," začala som. „Chcela mi povedať niečo dôležité. Možno všetko. No potom prišli týto dvaja a všetko pokazili. Poznám Lucille a viem, že vždy sa starala len o seba."
Čakala som, že Ernest niečo povie, no mlčal.
„Ale rada sa obklopuje ľudmi. Potrebuje niekoho, komu by mohla veriť. Potrebuje kamarátov, ktorých by mohla odkopnúť. Poznám sa s ňou od detstva. Viem ako sa zachvá. Čo urobí. A chcem sa jej pomstiť," ukončím svoj monológ. A všetci mlčia. A mlčia ešte dlho.
„Takže chceš aby sme ti verila?" ozve sa Gemma ako prvá. Ernest a Calum sa začnú naraz smiať. Ale nechápem na čom.
„To si vážne až taká hlúpa?" rozosmeje sa Ernest znova. „Ty chceš aby sme ti verili? Dali informácie, aby si sa mohla pomstiť?"
„Môžeš nás zničiť," dopovie Calum. Vyznie to akoby sa bál.
„Viem, že od Lucille niečo chcete," bránim sa. „A doteraz ste to nezískali. Čo môžete stratiť. Buď to získate vďaka mne alebo sa nepohnete. Nemusím vedieť všetko. Zvážte to."
„Má prvdu," povie Gemma. Je od nej milé, že ma bráni.
„Čo si myslíš ty Calum?" opýta sa Ernest.
„Neverím jej. Ta malá nás môže zničiť," zamračí sa na mňa Calum.
„Lucille nám dlží nejaké peniaze," rozhodne sa Ernest. „A my tie peniaze chceme späť. Nevieme kde ich má. No určite nie v babke. Sú to špinavé peniaze. Ale naše. A ty ich musíš získať. Verím, že tvoja nenávisť k Lucille je skutočná. A Lucille tiež trochu poznám. Jej láska k peniazom je skoro taká, ako jej láska k samaj sebe."
„Ja tie peniaze získam," usmejem sa.
Tie peniaze získam na svoj plán. Na to aby som mohla zmizúť. Začať odznova. Ešte neviem, čo budem robiť potom. Ani kam pôjdem. No zabudnem na celý tento život. Bude to akoby som sa znova narodila.
Donesú ešte dezert. No aj tak sa stále cítim hladná. Potom ma Gemma odvedie do nejakej izby. Už nejdeme po schodoch. V izbe je len postel a skriňa a vedľa je malá kúpelňa.
„Dobrú noc," povie Gemma keď zatvára dvere. No potom sa ozve niečo, čo ma skoro položí. Kluč zaštrngotá v zámke. Som tu zamknutá. Povedali, že mi veria. Nie úplne, ale aspoň trochu. Ale zamkli ma tu. Čo ak niečo bolo vo vode, ktorú som pila?!

Sedela som zamknutá v izbe. Vonku prestalo pršať a tak som sa chcela vrátiť domov. No musela som čakť až dokým neprišla domov mama. Zabudla som si klúče. Už sa zotmelo a mama stále nechodila. Nakoniec prišla, no keď sa dozvedela, čo sa stalo nič neurobila. Hneď ako sme vošli do bytu, vybrala sa do spálne. Musela mať ťažký deň. Otec ma samozrejme čakal. A hneval sa. Doslova zúril. Dal mi facku a potom druhú. A potom ma tu zamkol.

Sedela som na posteli v izbe a plakala som. Líce ma štípalo. A bola som hladná. Samozrejme, že mi nedal nič na jedenie. No to sa dialo často. Deň predtým mi praskla žiarovka a všade okolo mňa bola tma. Strašne som sa bála. Že sa vráti. Neovládne sa. Zbije ma ešte viac. Otvorila som okno. Ledva sa to dalo urobiť. Bytovka, v ktorej sme bývali bola strašne stará. Museli ju postaviť už pred najmenej sto rokmi. Ani by som sa tomu nečudovala.

Ovial na chladný vzduch. Voňal po daždi. A ja som znova a znova rozmýšlala, že skočím. Že dopadnem na zem a vznesiem sa knebu ako anjel. Zamyslela by sa mama nad tým, že za to môze ona? Že mi mala viacej pomôcť? Nemohla som to urobiť hlavne kvôli mame. Až do smrti by sa vinila. Ale nebola to jej chyba. Johnatan by si ledva uvedomil, že som zmizla. A určite by kvôli mne neplakal. Nemali sme dobrý vzťah. Ani otec by nebol smutný. Asi by išiel s niekym do krčmi a opil sa. Na oslavu.
Okno som zavrela. Lahla som si a prikrila sa, no nezatvorila som oči. Nemohla som zaspať.