Rainy day √

Epilóg

Stále bol v rozhraní. V časti kde sa Raven nikdy nedostala. Nemohla by tu komunikovať so svojou sestrou. A to by ona asi nezvládla. Bola to najtenšia hranica medzi rozhraním, nebom a peklom. Krok vedľa a spadne. Určite do pekla. Na rúkach má krv. Veľa krvi. Ale tak to prosto už raz je. Nemôže vzať späť svoje rozhodnutia. Činy. A on ani nechce. Možno ani nevie, že urobil niečo zle. Nemal nikoho kto by mu vysvetlil, čo je dobré a čo zlé. V Boha neveril. Bolo ťažké odhadnúť, čo sa deje v jeho hlave. Ale bolo tam množstvo chaosu. On bol vždy chaotický. A vzdy rozumel, prečo sa ho Rain bála. Báť by sa ho mali všetci. No oni ho iba lutovali. A zatvárali ďaleko od seba. Aby sa na neho nemuseli pozerať. Nebol to totiž pekný pohľad.

Bol v časti rozhrania, kde sa mohol pozerať do luckého sveta. Raven videla svoju sestru, no nie, to co bolo okolo nej. A tu by to vidieť mohla. Keby ju nezabil. Aj keď už mŕtva bola, stále žila jej duša. Len jej telo ležalo pod zemou. A on zabil jej dušu. Aj tak by tu čoskoro zomrela. Alebo mohla prejsť ďalej. No ona sa zaprisahala, že ďalej pôjde iba so svojou sestrou. A toho dňa sa už nedočkala ani jej duša. Rozhranie z dusí vysáva energiu. No on ju násilne zabil. A to je to najhoršie, čo mohol urobiť. Hriech za všetky hriech. Zničiť dušu. Je to ako keď ničíš telo a to ničí dušu. A za takéto veci sa chodí do pekla. A on to akosi tušil. Niekde v tom chaose tú to myšlienku schovával. Ale z toho chosu myšlienok a pocitov bola najsilnejšia radosť.

Videl totiž Rain. Ako narieka. Nad ich mŕtvymi telami. Nepomôže im. Nemôže. Elliot utiekol. Bojí sa. Ale Rain už necíti nič. Je ako jeho opak. On cíti všetko a ona nič. Aj toto ho potešilo. Tešilo ho ničiť niekoho iného. A teraz si vybral Rain. Možno že preto, lebo život ju ničil už odzačiatku. Rain sa otočila až to vyzeralo, že sa pozerá priamo naňho. No nemohla ho vidieť. Aspoň vto dúfal.

Bol ako démon. Putuje medzi svetmi. V tom ludskom na seba berie podobu toho škaredého človeka. Nepáčil sa mu. A možno preto ho stále niekam zatvárali. Bol už aj v ríši mŕtvych. Aj v ríši živých. Aj tu na rozhraní. Vybral si svoju obeť. A rozdrvil jej dušu. To ho napĺňalo. Bolo to preňho ako jedlo, ktoré nikdy nejedol. Nechutilo mu ani v ludskej podobe. Ale on jesť nemusel. Nemusel robiť nič. Ale on chcel. Chcel ničiť duše. A cítiť tú príjemnú energiu všetkej tej skazy. A presne preto ho tešilo, že Rain plače. Bola to jeho obäť. A on sa nevzdá dokým nebude mŕtva. Nie len telesne, ale hlavne duševne. Potom mu dovolí zabiť ju. A to je jediná vec, po ktorej túži. A keď sa tak stane, začne odznova. A odznova. A odznova. Vyberie si obeť a pomaly ju ničí. Zožiera zvnútra. A to je jeho jediné poslanie. Bol nato stvorený. Vídi, že Rain sa obracia. Pocuje sirény. Zvažuje útek, no zostáva. A on ucíti ešte väčšiu radosť. Darí sa mu.

Takže tento príbeh je práve oficiálne nakonci. Ďakujem za všetku podporu, voty a prečítania. !Určite plánujem ďalšiu časť! Keď ju dopíšem, asi celý príbeh zmažem (zruším publikovanie) a začnem vydávať odznova.