Rainy day √

20. Kapitola

Znova som sa ocitla na podlahe. A nikde nikto nebol. Dúfala som, že ma tu Lucille nenechala. Aj keď Lucy by urobila všetko, aby pomohla hlavne sama sebe. Posadila som sa. Hlava sa mi točila ešte viac ako pred tým. Bolo to strašné. Radšej som sa ani nepokúšala postaviť. Asi by som znova odpadla.
Z vedlajšej miestnosti som začula hlasy. Ani jeden z nich nepatri Lucy, Emme alebo Elliotovi. A hlasy po sebe kričali. Radšej som poštvornožky preliezla za stôl. Prinajhoršiom sa tu pokúsim ukryť. Verila som, že ja nikoho nezaujímam. Prípadne o mne ani nikto nevie.

Mama s otcom sa hádali často. A väčšinousom bola predmetom ich hádok hlavne ja. Otec sa ma chcel zbaviť. No mama ma vždy chránila. Počas takýchto hádok som vždy zaliesla pod postel a verila, že rýchlo prejdu. Mama si párkrát začala baliť veci, no nemala kam ísť. Ja som niekedy dokonca dúfala, že sa rodičia rozvedú. Otec by sa nikdy nevzdal Johnatana a mna by potom už nikdy nechcel vidieť. Ostala by som iba ja a mama. Nikto koho nenávidím. Johnatan počas ich hádok väčšinou už spal.

Raz sa hádali podobne. A ja som ležala pod postelou. Niekedy som si zapchávala uši, aby som ich nepočula. No dnes som počúvala.
„Ja tu dcéru diabla vo svojom dome viac neznesiem!” skríkol otec. „Vždy je všade. Všetko vidí a počuje. Mám z nej strach.”
„Nechoď na mňa s tou tvojou hranou paranojou!” skríkla mama. „Keby sme mali dom nikdy sa to nestane. Bolo bytam dosť miesta pre všetkých.”
„Nezačínaj zas,” povedal otec. „Keď chceš dom tak si ho postav.”
„Nechcem dom, chcem aby si dal pokoj mojej dcére!” skríkla. „Kludne sa s tebou rozvediem.”
„Johnatana nikdy nezískaš!” povedal a bol už vážne nahnevaný. „Vieš, že mám kamarátov a známych.”
„Kludne ho pred tebou schovám,” povedala mama výhražne. No pred otcom by sa neschvala. „Hovorím ti to raz a na posledy. Daj. Pokoj. Mojej. Dcére!”
Vtom mama zhíkla. A ja som vedela, že jej na líci pristála otcová dlaň.

Ešte stále som ležala skrčená pod stolom. Snažila som sa stráviť príliv spomienok, no v hlave som mala zmätok a nevedela som to urovnať. V poslednejdobe bolo tých spomienok na mňa príliš. Potrebovala som si sadnúť, znova si to prehrať a roztriediť. No teraz som na to nemala čas. Bol tu niekto nebezpečný, kto išiel po Lucille a ona ma nechala na pospas jeho dobrej vôly. Ak čaká, že jej znova odpustím, mýli sa. V skutočnosti som jej neodpustila ani raz, no po tomto s ňou dokonca života neprehovorím. Pretože Lucille je zradca.  Ešte viac som sa prikrčila.

Netrvalo dlho a do miestnosti vtrhol muž. Spoznala som ho. Bol to šofér, ktorý nás sem viezol. Až neskôr som si uvedomila, že za šoférom niektostojí a zrejme mu pod krkom drží nôž. Chvílu potom si do miestnosti nakráčalo dievča, asi v mojom veku, na vysokých opätkoch. Pohodila vlasmi. Videla som im len po pás, no jej vlasy boli dlhšie ako Ravenine. Chúďa Raven.
„Lucille, ty mrcha, kde sa schovávaš?” opýtala sa.
Vedela som, že najlepšie bude hneď vyliezť. Elliot mal zbraň a dokonca aj on sa týchto ľudí bál. Aspoň som si myslela, že sú to tý ľudia, pred ktorými utekali. Okrem toho, že ma to utvrdilo v tom, že Lucilke zdrhla. A mňa tu nechala.
„Lucille niekam odišla,” postavila som sa. V hlave sa mi zatočilo a nevedela som zaostriť na ľudí, ktorývošli. „Ale ja som tu na vás mala počkať.”
„Shit!” skríklo dievča. „Môžem túto, ehm..., zabiť?”
Odniekiaľ vytiahla zbraň. Vystrela som ruky pred seba v obranom geste.
„Zbláznila si sa?!” opýtal sa ten druhý. „Sme v meste, niekto zavolá políciu.”
„Urobím to ticho,” zasmiala sa a z vrecka vytiahla vystrelovací nožík.
„Gemma, ukľudni sa,” povedal šofér, ešte stále s nožom pod krkom.
„Pusti ho už,” povedala Gemma. „Divadielko sa skončilo, lebo diváci zdúchli.”
Ten druhý pustil šoféra a ten sa postavil vedľa Gemmi. Začínalo mi unikať, čo sa tu deje.
„Neviem, čo Lucille chcete,” povedala som. „No neznášam ju z celého srdca.”
„Tak prečo ešte nie si mŕtva,” zasmialo sa dievča a neprestala na mňa mieriť.
Chlapovi zazvonil telefón. Zodvihol a otočil sa nám chrbtom. Niečo ticho mrmlal.
„Pretože tá 'mrcha Lucille' si myslí, že sme najlepšie kamarátky,” povedala som s úsmevom. Asi som sa tým nemala tak chváliť, no na Lucille som bola naštvaná. A možno mi to zachráni život.
„Takže más nejaké informácie?” usmialo sa dievča. Zle to pochopilo.
„Nie, informácie som sa snažila získať, no potom Lucille zdúchla,” povedala som otrávene. Neviem, čo som čakala. Mala som ostať na psychiatrii a hrať s Henrym karty. A nie sa tu dohadovať s nejakou šialenou Gemma, ktorá machce zabiť. Nakoniec s veľkou neochotou spustila ruku, no zbraň nepustila.

„Ernest je nahnevaný,” povedal ten druhý keď dotelefonoval. „Ale zaujíma sa tu, o?”
„Rain,” povedala som.
„Chcel vedieť tvoje meno,” povedalo dievča a znova vystrela ruku so zbraňou.
„Volám sa Rain,” snažila som sa jej vysvetliť.
„Nemôžeš sa volať Rain,” zasmiala sa, no tvárila sa neurčito. Zvažovala, že tomu uverí.
„A prečo by som nemohla?”
„Rain nie je meno,” povedala znovu.
„No a?”
„Nechaj to tak, Gemma,” povedal šofér. „A pusti tú zbraň.”
„Mám ju namieriť na teba?” opýtala sa so zdvihnutým obočím. Šofér trochu cúvol. Vedel, že by toho bola schopná. „Kto zradil raz, zradí znova, Sergej.”
„Gemma,” povedal ten druhý znova. „Ukludni sa a zlož tú zbraň.”
„Trhni si, Calum,” povedala, ale zbraň zložila.
Konečne sa mi na nich podarilo zaostriť. Gemma malá dlhé červené vlasy. A červený rúž a veľmi farebné šaty. Okrem toho, že mali hrubý opasok, mala za ním zastoknutý nožík. A celé ruky mala potetované. Zabudla som spomenúť krúžok v nose. Typla by som jej niečo pod osemnásť. Mohla byťrovnako stará ako Elliot. Chlap vedľa nej bol asi rovnako starý a bol oholený dohola. Mal krúžok v obočí a tiež bol potetovaný.
„Čo teda spravíme?” opýtala sa Gemma. „Fakt ju nemôžem zabiť?”
„Nie,” povedal Calum, aj keď to bola rečnícka otázka. Gemma nad nímprevrátila oči a Sergej sa zasmial.
„Príde ti niečo smiešne?” opýtal sa Calum. Za iných okolností by som sa na tej trojici zasmiala, no každý mal pri sebe aspoň jednú zbraň. A to som nechcela riskovať.
Aj keď prečo nie. Dostala by som to, čo chcem. Rýchlu a bezbolestnú smrť. Znova sa stretnúť sa Raven, mamou a Henrym. Nech už každý z nich spáchal čokolvek. No bála somsa. Nechcela som zomrieť. Nebola som veriaca, no ak existuje peklo, bolo asi tisíc dôvodov aby som išla práve tam.
A možno to nebola jediná možnosť. Možno som nemusela zomrieť. Ale potrebovala by som prísť k nejakým peniazom. Potom by som mohla odísť niekde ďaleko a začať nový život. No peniaze nerastú na strome.