Rainy day √

26. Kapitola

„Môžem sa ti pozrieť na nohu?” opýtala sa pochvíli ticha.
Opatrne som ju položila na stoličku. Gemma mi dala nejaké prášky, ktoré našťastie funguvli. Takmer som si nohu necítila, no bolesť ma nezožrierala až tak.
„Určite by si to potrebovala zašiť,” zhodnotila Lucy po tom, čo mi z nohy strhla kus látky. „Môžeš dostať otravu krvi. Ale nemôžeme ťa vzať do nemocnice. Niekde tu by som mala mať lekárničku.”
„Nie Lucy, ja to zvládnem,” odhovárala som ju. Nechcela som aby mi zašívali nohu. A už vôbec nie niekto ako Lucy. Lucille totiž nevie šiť. Predpokladám, že nikdy ani len nedržala ihlu.
„Nie, musím ti to zašiť,” dohovárala mi. „Mám tu nejaké lieky. Nič neucítiš.”
„Ale ja sa nebojim bolesti,” vysvetlovala som jej. Bolesť ma netrápila, aj keď to nebola tak pravda. Okrem toho som ako malá, mala panický strach z ihiel. „Ale ty nevieš šuť.”
„Veci sa trovhu zmenili,” uškrnula sa a začala sa prehrabavať v nejaej skrini. Vlastne som sa prvýkrát poobzerala dookola. Izba bola namálovaná nažlto. Sedela som za stolom s kriklavo fialovým obrusov. V strede stola ležala veštecká guľa. Na podlahe bol huňatý koberec. Na stene vysel nejaký svätý obrázok, zlaté slnko a abstraktná maľba. Po stranách izby boli skrine. Celá izba pôsobila strašne gýčovo, rovnako ako sošky v tej predchádzajúcej. Ale bola to veštiareň a tie bývajú gýčové. „Chodila som na zdravotnícky kurz.”

Ešte chvílu trvalo kým vyhrabala oranžovú krabičku s bielým krížom. Zatial som v ruke žmolila handru, ktorou som mala predtým obviazanú nohu. Trochu som sa balá. Aj keď Lucy hovorila, že vie, čo robí. Akosi som jej neverila, aj keď ona mne áno.

„Chceš aj tie lieky?” opýtala sa, keď si sadla vedľa mňa. Rýchlo som pokrútila hlavou. Jediná vec, čo mi chýbala, boli lieky, z ktorých by som bola iba viacej mimo.

„Rozprávaj mi niečo,” požiadala som ju so zatvorenými očami. Ihla sa prvýkrát dotkla pokožky na mojej nohe. Prerazila ju. Zaťala som zuby. Bolelo to.
„A čo také?” opýtala sa.
„Pokračuj. Čo sa stalo keď som bola mimo?” opýtala som sa.
„No o rodicov som prišla v čase, keď su upadla do kómy. Vtedy, čo sme sa pohádali, bolo krátko po pohrebe môjho otca. Pochovali sme prázdnu truhlu. Bolo to také strašné. Pre mňa to znamenalo peklo. Vtedy sme už s mamou bývali v tej diere. O jeho obchody sa staral vtedy Elliot, bol už dospelý. Ja som vtedy ešte nevedela, že v pizzerii predávali drogy. A Elliot v tom pokračoval. Akurát to robil tichšie a vlastníci pozemku nato neprišli. Elliot pomaly odkúpoval pizzeriu. Do kómy si upadla v jeden upršaný deň. Bola som vtedy blízko dna. Keď som sa to dozvedela, spadla som ešte hlbšie. A potom zomrela mama. To ma trochu naštartovalo. Začala som sa zaujímať o pizzeriu, ktorú mi otec odkázal. Brala som to ako jeho posledné želanie. Elliot mi vtedy povedal, čo robí. Čo robil otec. Čo robím ja teraz. Chvílu som bola zhrozená, no potom som si uvedomila, že je to dobrý spôsob, ako prísť k peniazom. Sú to špinavé peniaze, ale aspoň nejaké. Z niečoho žiť musím. A takéto peniaze sa kopia rýchlo. Potom som otvorila tento obchod. Veštiarni sa darí lepšie, ako pizzérii. Tu sa dajú brať veľké peniaze aj za obyčajné veštenie. Väčšinou si iba vymýšlaš. A oni ti veria. Platia ti vlastne za vymýšlanie. Väčšinu času sa mi sťažujú a potom im poviem to, čo počuť chcú. Že nájdu životnu lásku, povýšia ich. Presne to chcú ludia počuť. Potom im porozprávam o ich negatívnej energii, donútim ich kúpiť si očistovaciu sviečku alebo zafarbenú vody. A nejaký talizman. Vytiahnem z nich veľké możstvo peňazí a oni pribehnú znova. Pretože sú to ludia.”
„Aha,” povedala som cez zaťaté zuby. Ale Lucy mala pravdu. S ihlou jej to celkom išlo. Spravila mi dva štichy a zauzlila niť. No musela urobiť ešte druhú stranu. Guľka mi preletela nohou. S prižmúrenými očami som sa pozerala, čo robí. Nevyzeralo to priťažlivo, no myslím, že som to potrebovala. Otravu krvi mi netrebalo, vzhľadom nato, že s tým nemôžem ísť do nemocnice. Lucille ma prekvapila. Tak sa zmenila za tú dobu, čo som tu nebola. Ale nemohla som jej odpustiť. Nie teraz. Nemohla som zahodiť svoju jedinú šancu na úplne normálny život. Odpustím jej po tom, čo odidem niekde ďaleko aj s jej peniazmi. Aspoň dúfam v to, že sa mi to podarí. Musí sa. Mám konečne právo na šťastie. Aj keď by to stálo Lucyné šťastie. Ona mala šťastné celé detstvo. A možno prežila aj niečo zlé, no nie také zlé ako ja. Preto nemala právo sťažovať sa. Ona už nebola dieťa. A možno som natom bola lepšie. Nepamätám si totiž všetko z môjho zničeného detstva. No najhoršie veci áno. Tým som si viac ako istá. A nech robí Lucy čokolvek, nie je na to tak ako ja. Moju rodinu tiež zavraždili, rovnako ako jej. No ona ma na nich aspoň nejaké dobré spomienky. Teda lepšie povedané - hromady. Tie moje by sa dali zrátať na prstoch jednej ruky. Nie som preto lepšie a sú aj ludia, ktorý sú na tom horšie, no Lucy to určite nie je.
„Keď som sa dozvedela, že si sa prebrala, poslala som do tej nemocnice Elliota a Emmu. Mali ťa len potichu sledovať. No myslím, že ste sa tam dokonca stretli. Záležalo mi na tom, kde si. Čo robíš. Ako to nesieš. Dovtedy som si totiž myslela, že si rovnako mŕtva ako moji rodicia. Že sa nemôžeš prebrať. No ty si to zvládla,” dokončila Lucy a urobila aj druhý uzlík, z druhej strany mojej nohy.

„Ty si to zvládla Rain,” zvolala mama. Stála som na korčuliach. Pustila som sa maminej ruky a urobila pár neistých poklznutí. Mama zatlieskala. Mala veľké brucho. Čakala Johnatana. A ja som vtedy bola ešte veľmi malá. No dostala som korčule. Od mami, samozrejme. A učila som sa korčulovať. Smiala som sa.
Urobila som ďalších pár zkĺznutí.
„Je to ľahké,” zvýskla som. „Aha mama.”

Urobila som nemotornú otočku a takmer som spadla. Mama ma našťastie chytila.
„Pozor, ledva na tom vieš stáť,” zasmiala sa.
„Ale viem,” urazila som sa. „Som kolčuriarka.”
„Korčuliarka,” opravila ma mama. Ani som si neuvedomila, že som povedala hlúposť.
„Korčuliarka, kolčuriarka....nie je to jedno?” zasmiala som sa. Smiala som sa ako Raven v mojej hlave. Zvonivo. „Môžem sa spustiť z kopca?” opýtala som sa mami s iskričkami v očiach.
„Jasné, ale opatrne,” usmiala sa.
Pomaly som sa rozbehla k malému kopčeku. A spustila som sa. No nevedela som zastaviť. Bolo to príliš rýchle. Bum. Spadla som a celým sidlískom sa ozíval môj pkač. Vtedy som sa zaťala a na korčule už nikdy nešla, ani keď ma prehovarála mama. Nechcela som znova spadnuť.