Jasoles

Kapitola ôsma - Esencia života

,,Toto," riekol Rúfus s povzdychom, ,,som teda nečakal..."

Mágovia sedeli v obývačke, každý z nich so znakom vnútorného napätia na tvári. Ja som sa ticho balila v svojej izbe. Zachytávala som len útržky rozhovoru, ktoré sa ku mne niesli ako ozvena cez tenkú stenu.

„Život a smrť — ako dve strany jednej mince," šepla Marisa. Jej hlas mal hypnotický nádych, ktorý sa mi vryl do pamäti. Rozprávala o mojej moci. Pred pár minútami mi prezradili krutú pravdu. 

Presviedčala som sa, že som iba obyčajné dievča. Niektorí mágovia žili medzi ľuďmi a dokázali sa ovládnuť. Možno by som toho bola schopná aj ja, no na rozdiel od ostatných som vládla moci, o ktorej toho nebolo veľa známe. V krvi mi kolovala mágia života a smrti. Čary, ktoré mohli byť pre niekoho spásou, ale pre iného skazou. S týmito schopnosťami by som nemohla ostať v svete ľudí. Videla som dôsledky svojich činov. 

,,Dokáže priviesť ľudí na svet," pokračovala Marisa, ,,no mávnutím ruky môže zabíjať."

Po chrbte mi prešiel mráz, akoby som sa ocitla v náručí zimného vetra. Celý môj život bol poznačený strachom zo smrti, ktorá mi vzala tých najbližších. A teraz... teraz som bola schopná ukončiť niečí život. Len tak, bez zaváhania.

Marisa s nádejou a prísľubom tvrdila, že ma naučí moju mágiu ovládnuť. Označila ju ako „esenciu života", hoci som v tom cítila istú nepresnosť. Kúzla, ktoré vo mne driemali, mali temnú, nebezpečnú stránku. Tú, ktorej som sa tak veľmi obávala.

Mala som sa stať Marisinou chránenkyňou, jej žiačkou. Rozprávala mi o časoch, kedy pôsobila ako učiteľka, vážená profesorka, ktorá vzdelávala mágov na mieste zvanom Čarohrad - v ohromujúcom sídle skrytom v horách Vysokých Tatier. Kútiky mojich úst sa zachveli pri predstave, že by som aj ja mohla navštevovať takú školu. Stále som si pripadala ako v sne, akoby sa mi realita vymykala z rúk a ja som len hľadela na svet cez opar nedôvery a úžasu.

,,Jej mágia je nestabilná. Ako domček z karát," skonštatoval Rúfus.

,,Postarám sa o to," riekla vzápätí Marisa.

,,Viem. Zastavila si ju."

,,Teraz," povzdychla si, ,,tá moc bude stále rásť. Dnes mi stačilo jedno slovo, o mesiac, o rok... Neviem. Je možné, že to už nebude také jednoduché."

Rúfus sa neustále prechádzal po miestnosti, jeho kroky sa niesli v tichu ako monotónne klopkanie. Privádzalo ma to do šialenstva. 

,,Dopekla, mali sme ju do Jasolesa vziať hneď, keď bolo jasné, že z nej niečo bude..."

Áno, ten dar som mala od detstva, hoci som o ňom nevedela. Dedil sa v rode, išlo o magickú líniu. Otec bol Dracej, patril do veľmi bohatej rodiny. Matka pochádzala z rodu vodných mágov. Tých, ktorí strážili tatranské plesá. Jasovci.

,,Jej rodičia si to nepriali." Marisa vstala z kresla a upravila si sako.

,,Nemohla by tu ostať, aj keby chcela... Teraz už nie," povzdychol si Rúfus. Jeho hlas bol prekvapivo jemný, akýsi ľudský, a v jeho tónoch sa objavoval náznak súcitu, ktorý som si ani len nevedela predstaviť. Možno bol jeho chladný vonkajšok len ochrannou vrstvou, pod ktorou sa skrýval skutočný človek. 

,,Jej mágia je nestála," započula som znovu Rúfusa. Zdanlivo bez záujmu pokračoval, no jeho slová pre mňa boli ako blesk z jasného neba. Jeho reč sa stále točila okolo mojich schopností. ,,Poznal som len jedného človeka, ktorý ovládal esenciu života. A dobre vieme, ako to dopadlo..."

,,Myslíš na mágolovcov," Nebola to otázka, len trpké konštatovanie. ,,Tie časy sú už preč."

,,Bojím sa, aby sa história nezopakovala," dodala starká so strachom, ktorý bol takmer hmatateľný.