Jasoles

Kapitola dvanásta - Vyvolená

Krátko po tom, ako Klára odišla, som sa rozhodla, že si pripravím horúci kúpeľ. Zistila som, že za všetko, čo sa týkalo kúrenia alebo kúpania, bola zodpovedná Anna. Ona a ďalšie dve ženy sa starali o domácnosť Dracejovcov. Zdalo sa mi to nefér. Anna bola tridsaťročná magička, u ktorej sa magický dar nikdy neprejavil, hoci bola príslušníčkou kúzelníckeho rodu. Paulína a Vlasta boli staršie, no obe pochádzali zo sveta ľudí. Neovládali čary, avšak, vedeli o existencii mágov. V Jasolese mali najmenej moci a predsa sa starali o tých, ktorí ju mali v rukách. Rúfus bol síce väčšinou v Čarohrade a Iris pracovala s odvarmi, no nechápala som, prečo ani jeden z nich nemohol navariť a upratať. 

Anna bola so svojou prácou spokojná. Povedala mi, že by ako magička nikde inde nenašla uplatnenie. Takpovediac ďakovala Dracejovcom za to, že ju prichýlili. Vlastu s Paulínou som zatiaľ nestretla, obávala som sa však toho, že boli nútené v Jasolese ostať preto, lebo sa dozvedeli o kúzlach. Inými slovami, Rúfus a Iris nechceli, aby ich prezradili. Netušila som, či boli moje domnienky skutočne pravdivé, ale nič iné mi nenapadalo. Ľudia sa vraj mágov báli. Aj ja som sa najprv zľakla. Bojím sa doteraz. Ešte som to všetko nestihla spracovať. Odmalička som bola vychovávaná v duchu tradícií, starká mi rozprávala príbehy o bohoch, hoci som ich neskôr začala považovať za vymyslené. Ale predsa len som čosi tušila...

Keď som otvorila skriňu a našla som v nej biele blúzky, sukne a kožušiny, Klára mi vysvetlila, že si trochu dovolila zaplniť mi šatník. Doniesla som si sem tričká, svetre či nohavice od výmyslu sveta, to som ale netušila, že mágovia majú úplne iný štýl. Marisu a Rúfusa som videla v našom oblečení len preto, lebo prišli do Banskej Bystrice a snažili sa zapadnúť.

Všetky sukne v skrini boli úplne obyčajné, klasické a dedinské. Blúzky mali nazberané rukávy, ktoré zdobila výšivka. Akoby som sa ocitla v minulom storočí. Všetky odevy boli ale zachované a nové. Vyzerali úžasne a historicky. Moja vášeň k dejinám sa prebudila. Kochala som sa všetkým, čo som uvidela. Neskôr som si na vešiaku všimla bledomodré šaty a nechápala som tomu, prečo som ich dovtedy nezazrela. Boli úplne iné, honosné, elegantné.

Plesová róba, napadlo mi. Okamžite som ich vytiahla a podrobne som si ich prezrela.

Šaty mali objemnú sukňu, na ktorej sa črtali snáď všetky odtiene modrej farby. Na niekoľkých vrstvách sukieň bol tyl, ktorý sa vo svetle krásne leskol, až sa zdalo, že na šatách tancuje celá nočná obloha. Vrch bol popretkávaný modrou výšivkou, ktorá tvorila ľudové vzory a postupne sa prelínala s bledomodrými ružičkami. Najviac sa mi však páčili rukávy spadnuté na plecia zdobené malými jagavými trblietkami.

Na vešiaku som si všimla masku, uviazanú na tmavomodrej stužke. Dokonale ladila so šatami, akoby išlo o set. Netušila som, odkiaľ Klára tú róbu vzala. Dokonca aj malé ružičky, ktoré ju zdobili, vyzerali ako živé. Zdalo sa mi, že ich Klára akýmsi kúzlom držala pri živote, aby odev vyzeraj autenticky.

Maska bola natoľko veľká, aby mi zakryla polovicu tváre. Ak by ma aj náhodou chcel niekto na plese spoznať, nepodarí sa mu to. Nikto ma nikdy nevidel, no mala som pocit, že ma takto odetú v dave nenájde ani Rúfus s Marisou.

S úsmevom na tvári som odložila šaty späť do skrine a nemohla som sa dočkať chvíle, kedy si ich oblečiem. Vo svete ľudí by som si na podobnú róbu nikdy nenasporila. Lenže v tom svete by som ani na žiadny ples nešla. 

Toto bude prvá veľká akcia, možno najväčšia, akú som v živote zažila. Mágovia sa prídu zabávať a nik ma nespozná, nik nebude ani len tušiť, že okolo nich prešla Adela Dracejová - dievča, z ktorého mal Čarohrad strach. To dievča, na ktoré číhali čarodejnice. Dievča, moc ktorého chcel získať krvavý barón z rodu Bátoriovcov.