Jasoles

Kapitola tridsiata tretia - Na prahu osudu

Noc bola chladná a prenikavo tichá. Rozprestieralo sa nad nami zamatové nebo posiate tisíckami hviezd. Striebristý mesiac dozeral na svet pod sebou. Jeho bledé svetlo sa len letmo predieralo hustými konármi stromov, než sa rozutekalo po úzkej lesnej ceste, ktorou sme sa náhlili. Naše kroky sa zarezávali do suchého lístia, z ktorého sa občas ozval šuchot, prerušovaný len tlmeným šepotom mágov.

Dracejovci išli prví. Predo mnou kráčali Rúfus a Melánia, za mnou Klára a Adam. Norton sa zatiaľ neukázal. Odvčera som ho nevidela. Dnes ráno, ešte skôr, než som sa prebudila, bez stopy zmizol. Tak veľmi som ho čakala, túžila po jeho prítomnosti. Napokon som si musela priznať pravdu, ktorú som dlho odmietala. Záležalo mi na ňom viac, než som si bola ochotná pripustiť. Napriek všetkým jeho posmeškom a hláškam, ktoré ma vytáčali do nepríčetnosti, som sa doňho zamilovala. 

Bola to zvláštna irónia. Pocit, o ktorom som doposiaľ len čítala alebo ho počúvala z úst druhých ľudí, ma náhle pohltil. Nevedela som, či to bolo požehnanie alebo kliatba. Na jednu stranu som bola v jeho prítomnosti neustále nesvoja, no zároveň ma každý jeho pohyb, každý pohľad priťahoval ako neviditeľná sila. A teraz, keď bol preč, keď nebol nablízku, som sa nechala unášať vlastnými myšlienkami. Láska bola vždy len akási vzdialená predstava, prázdne slovo, ktoré sa objavovalo na stránkach príbehov. Bol to cit, ktorý som nikdy skutočne nechápala. Vždy som si hovorila, že nie som ten typ človeka, ktorý sa bezhlavo zamiluje. V mojom svete to bolo niečo neuchopiteľné, niečo, čo sa dialo druhým, nie mne.

Zhlboka som sa nadýchla, cítila som, ako mi chladný nočný vzduch naplnil pľúca. Pravda, ktorú som dlho odmietala, ma obklopila ako hustý oblak. Nemohla som utekať. Zamilovala som sa. Nepopierateľne, nezvratne, hlboko. A teraz som musela čeliť tomu, čo to znamenalo.

Stúpali sme vyššie a vyššie. Stromy sa dvíhali do nepreniknuteľných výšok, ich hrubé kmene vrhali dlhé, tmavé tiene, ktoré sa miešali s občasnými zábleskami mesačného svetla. V rukách sme niesli lampáše, ich tlmené svetlo dodávalo okoliu hmlistý, takmer nadpozemský nádych, no jeho teplý jas len zvýrazňoval chlad a neistotu vo vzduchu. Atmosféra bola dusivá, napätá. Každý náš krok sa ozýval lesom, nikto neprehovoril. Ticho malo svoj vlastný hlas a my sme sa mu neodvážili protirečiť.

Premýšľala som o obrade, o tom, čo ma čaká. To uvedomenie vo mne prebúdzalo skrytú úzkosť, nepoznanú bolesť, ktorá sa mi zakrádala do myšlienok. Krvavé prísahy, magické rituály, pred ktorými som nemohla uniknúť. Predstava, že prisľúbim svoju krv a vôľu bohom, ma napĺňala strachom. V hlave mi zneli slová, ktoré mi pred chvíľou povedala Astarot Vesara. Neprestávali ma prenasledovať. Zasvätenie bolo božím rituálom, obradom radosti, vzrušenia a hlbokého rešpektu. Mala som byť poctená, že sa mi takej možnosti dostalo. Ľudia, obyčajní smrteľníci, o niečom podobnom mohli iba snívať. A predsa som mala pochybnosti. Ako som len mohla byť pokojná... O podobnom akte som takmer nič nevedela. Ako som potom mala božstvu podriadiť svoju vôľu, krv a mágiu, ktorej pravidlá a zákony mi boli stále cudzie? 

Cesta sa pozvoľna zdvihla, pomaly sme sa vzďaľovali od hlbokého lesa. Moje kroky oťaželi, no temnota ustúpila. Stromy sa rozostúpili, nechali nás prejsť do širšieho, otvoreného priestoru. Okolo nás sa rozprestreli lúky, osvetlené iba slabým svitom mesiaca, ktorý sa hrebeni vrchov Veľkej Fatry zdal byť ešte jasnejší, než v skutočnosti bol. 

Rozsiahle a prenikavé nočné nebo ma v momente omámilo. Jesenný vzduch bol ostrý, chladný a svieži – oveľa čistejší a živší než ten, na ktorý som bola zvyknutá za bariérou.

Pozrela som sa doprava. V diaľke sa týčila Majerova skala, masívna, strohá a zdanlivo nedosiahnuteľná. Mala v sebe silu, moc, ktorá pulzovala a ticho čakala. Pozrela som sa na opačnú stranu a kochala sa pohľadom na vrchy, ktoré som predtým mohla sledovať len z diaľky. Nestáli sme ďaleko od Krížnej. Dokonca aj Ostredok, vždy taký vzdialený, sa teraz zdal byť na dosah. Jeho svahy, obklopené temnotou a pokojom noci, pôsobili rovnako mohutne, no zároveň pokojne. Prvýkrát som pochopila, že krása hôr spočívala práve v ich neprístupnosti. Boli nemenné, stáročia pevné a nepoddajné. Práve vzdialenosť a  nedosiahnuteľnosť ich robila takými fascinujúcimi.