Jasoles

Kapitola dvadsiata - Lesk v tieni

Prebudila som sa s hlavou plnou myšlienok, ktoré ma prenasledovali počas celej bezsennej noci. Boli stále mätúce, ako hmla, ktorá zakrývala zrak. Tiché vzdychy vetra za oknami boli jediným zvukom, ktorý ma v tej chvíli sprevádzal. 

Vstala som a pocítila na tvári dotyk mrazivého vzduchu, ktorý sa dral do každej štrbiny starých, drevených stien. Rukami som si prešla po tvári a potom som sa zahľadela do zrkadla oproti. Pozerala sa na mňa tvár, ktorá bola bledšia, než som si pamätala. Nevedela som sa zbaviť pocitu, že niečo nie je v poriadku. Duch dievčatka sa mi usadil v mysli ako prízrak, ktorý nechcel odísť. A Norton...

Spomenula som si na jeho sľub, keď sme stáli tvárou v tvár v temnote prichádzajúcej noci. "Nehodlám ťa v tom nechať samú," povedal s dávkou prísľubu a nehy, akú som u neho ešte nevidela. V jeho očiach bolo niečo, čo ma prekvapilo – bol to iskierka odhodlania, ktorá mi dodala silu, aj keď som si to nechcela priznať. Cítila som, ako sa v mojom vnútri niečo pohlo, ako keby na jeho slová odpovedal kúsok môjho vlastného srdca. No aj napriek tomu som nedokázala uveriť... Bol to len dočasný pocit. Zmätok a strach. 

Jeho slová sa mi neustále vracali ako ozvena, zanechávajúca nepokoj. Varovanie, o ktorom hovoril on aj plavovlasé dievčatko, bolo viac než len prázdna hrozba. Mohlo ísť o čarodejnice? Ženy krvi? Mágolovcov a Sprisahancov? Alebo to bol Dávid Bátori? Krvavý Barón zahalený v temnote? Každá z týchto možností mi pripadala hrozivá, každá z nich prinášala viac otázok než odpovedí.  Čarohrad stál na prahu niečoho obrovského a zlého. Mágovia hovorili o vojne, ktorá by mohla ovplyvniť aj svet za bariérami. Svet ľudí. Ten svet, do ktorého sa možno budeme musieť skryť po tom, čo časové slučky zaniknú. Na mágov však číhalo niečo horšie, než rády čarodejníc. Rada bola nestabilná a rozhádaná. Všetko svedčilo o prichádzajúcom vnútornom rozpade. 

Odstúpila som od zrkadla a obliekla si nohavice a bielu blúzu, aby som sa pripravila na vyučovanie s Marisou Jasnozrivou. Jej hodiny boli vždy plné tajomstiev a poznania, ktoré bolo často zahalené v záhadných príbehoch a symboloch, ktorým som nie vždy rozumela. Dnes som sa však vôbec necítila pripravená. Moja myseľ bola stále zmätená, moje srdce ťažké. Po včerajšom tréningu s mečom bolo moje telo slabé a vyčerpané. Nehodlala som uveriť tomu, že by som dnes mohla dokázať niečo veľké a zázračné. 

Ráno bolo chladnejšie, než som očakávala. Keď som vystúpila z dverí, plášť som si omotala tesnejšie okolo seba. No ani ten ma nedokázal úplne ochrániť pred ostrým, mrazivým vzduchom, ktorý ma okamžite obklopil. Zimný chlad mal zvláštnu schopnosť preniknúť aj cez najhrubšie vrstvy, akoby sa vkradol do každého záhybu môjho odevu a zasadil svoje ostré prsty priamo do mojej pokožky.

Na oblohe viseli ťažké, olovnaté mraky, ktoré zadržiavali slnečné lúče a nechceli ich prepustiť k zemi. Vzduch bol naplnený vlhkosťou. Zem pod mojimi nohami bola tvrdá ako kameň, každé moje kroky vydávali tlmený zvuk, ako keby som kráčala po starom, suchom listí.

Stromy, ktoré obklopovali úzky chodník vedúci k portálu, stáli bez života, ako strážcovia jesenného kráľovstva. Ich holé vetvy sa na mňa dívali ako kostnaté ruky, ktoré sa natiahli k nebu, prosili o návrat tepla a svetla, no dočkali sa len odpovedi vo forme chladného ticha. Na niektorých konároch sa zachytili posledné kvapky rosy, ktoré sa teraz zmenili na malé kryštáliky, trblietajúce sa v slabom svetle.

Zima, ktorá ma obklopovala, odrážala môj vnútorný stav – chladné ráno a zamrznutá krajina zrkadlili zmätok, ktorý sa usadil v mojom srdci. Pred očami mi stále prebiehal obraz Nortona, jeho rozhodný pohľad a slová, ktoré ma nechceli opustiť.

S každým krokom som cítila, ako sa blížim k niečomu nevyhnutnému, no prenikavý chlad ma od týchto myšlienok odrádzal. Sústredila som sa na to, aby som zostala v teple, na zvuk svojich krokov, na rytmus svojho dychu, no aj tak sa mi v mysli neustále vracali otázky o tom, čo ma čaká.