Jasoles

Kapitola tridsiata štvrtá - Chuť zrady

Zo špinavej zeme ma zdvihli jemné ruky.

Vladomorov hlas, ktorý sa mi vynoril mysli, bol tichý, no rozhodný. Zvládla si to.

Závan vzduchu mi naplnil pľúca, prešla mnou triaška, keď som si uvedomila, že som stále nažive. Hučanie v ušiach pomaly ustupovalo, a hoci som videla rozmazane, opäť som sa cítila spojená s realitou. Tma, bolesť a strach sa vytrácali, nahrádzal ich náznak úľavy. Zvláštny pocit, ktorý ma premkol po tom, ako mi Rúfus prerezal zápästie, sa náhle zintenzívnil.

Myslela som, že skôr či neskôr bezhlavo ujdem. Bohovia... chcela som žiť. Túžila som byť šťastná.

Lapis lazuli začal horúco pulzovať, akoby na obrad Zasvätenia zareagoval. Ešte nebolo po všetkom. Nevedela som, čo sa dialo, ale nebola to len fyzická zmena. Vladomorove slová boli upokojujúce, príjemné, ale netušila som, či išlo o pomoc alebo o ďalšiu pascu. Dnes som sa nemohla spoliehať na nikoho, len na seba.

Pozrela som sa na Rúfusa, no jeho tvár sa stratila v hmlistom závoji. Zvláštny pocit rástol a prechádzal mojimi žilami, až kým ma úplne nepohltil.

Mágovia pomaly odchádzali, stále zamyslení a prekvapení z toho, čo sa stalo. Ich tváre odrážali údiv a obavy, akoby práve videli niečo, čo presahovalo ich chápanie. Niektorí sa okamžite premiestnili, zmizli v praskavých iskričkách mágie. Iní potichu kráčali, vôbec sa nenáhlili, neuvedomujúc si nebezpečenstvo, ktoré im v tomto svete hrozilo.

,,My dvaja si musíme niečo vyjasniť," vykročil ku mne Rúfus. Jeho slová mi prenikli hlboko pod kožu. Striaslo ma, i keď som vôbec necítila chlad. Určite myslel na moje správanie pred obradom. Takmer všetci už odišli. Bolo mi jasné jedno - musím zmiznúť. Hneď.

Čosi v jeho tóne ma presvedčilo, že ak tu zostanem čo i len o sekundu dlhšie, môže sa stať niečo, čo oľutujem. Vzduch bol napätý, zvieral mi hrudník.

Uteč! Ozval sa dievčenský hlas. Ten, ktorý mi prinášal varovania. Počula som ho iba vo svojich myšlienkach, zdanlivo, takmer nebadateľne. No nezaváhala som.

Zvrtla som sa na päte a bezmyšlienkovite som sa rozbehla do noci. Vietor mi svišťal okolo uší, srdce sa mi rozbúchalo ako splašené. Pocítila som, ako Vladomorovo zovretie povolilo. Prekvapene som zhíkla. Nebolo to preto, že by som vyvinula nejakú silu alebo odolala jeho moci. Nie. On... on ma pustil.

Po tom, čo sa stalo na Majerovej skale, som si uvedomila, že v Jasolese ostať nemôžem. Rozhodla som sa, že nadobro odídem. Nedokázala by som žiť v tieni toho, čo mi urobil Rúfus, nátlaku, ktorý na mňa vyvíjal. Utečiem. Schovám sa na mieste, kde ma nikto nenájde. Možno nájdem zabudnutú časovú slučku a ostanem v nej navždy. Táto myšlienka znela absurdne, dokonca smiešne, ale po všetkom, čo som prežila, po tom, ako sa moja krv spojila s božskými plameňmi, som nedokázala myslieť triezvo.

Milostiví bohovia, keď sa moja myseľ vyjasní, budem sa za svoje konanie preklínať. V hlave som mala priveľa zmätku, než aby som bola schopná správne vyhodnotiť všetky zmyslové vnemy. Život by mohol byť ľahký, ale môj vlastný rozum to nedokázal akceptovať. Mala som toho dosť. Všetkého. A už som to nezvládala.

Tlel vo mne žeravý plameň. Horela som. Konala som nerozvážne, hlúpo... Lietala som z jednej nebezpečnej situácie do druhej a v duchu som si želala, aby v mojom živote znovu existovali aj nudné dni. Chvíle, kedy som nerobila nič iné, len sedela vo svojom kníhkupectve a čítala romány. V hlave mi preblesla spomienka na Emu. Ktovie, ako sa vysporiadala s mojím náhlym zmiznutím.

Utekala som ako splašená, neustále sa obzerajúc, či ma niekto nenaháňa. No všade okolo mňa vládlo ticho - bola som sama. Keď som konečne vbehla do lesa, pocítila som úľavu. Obklopili ma stromy a otvorené priestranstvo mi zmizlo za chrbtom.