Jasoles

Kapitola šiesta - Rodinné tajomstvá

Náhlila som sa domov, srdce mi bilo ako splašené. Netušila som, čo ma čaká, kto mohol prísť a prečo ma starká tak naliehavo zavolala. Priateľ? Alebo niekto, kto v nej vzbudzoval strach? Zdalo sa mi, že ma každý jeden krok viedol do neznáma. 

Predstavovala som si rôzne scenáre. Chcela som si nahovárať, že nejde o nič vážne, no tieto myšlienky mi len ťažko dodali pokoj. Čím viac som uvažovala, tým viac som bola presvedčená, že všetko, čo sa v poslednom čase dialo, malo nejaký súvis s mojím otcom a s tým, čo som videla. Ten muž, ten, kto stál na druhej strane ulice, nemohol byť môj otec. Bol živý. Žiadne logické vysvetlenie neexistovalo. Ale čo ak to všetko, čo sa mi zdalo, súviselo s niečím hlbším? V hlave sa mi miešal strach, pochybnosti a otázky bez odpovedí.

Rýchly krok ma čoskoro unavil, no bola som takmer pred našou bytovkou. V duchu som sa potešila, hoci som sa stretnutia s neznámou osobou štítila. Tušila som, kto to bol. 

Pred vchodom som zazrela starkú. Čakala na mňa. Na hustých tmavohnedých vlasoch sa jej črtalo zopár šedín. Jej krásne sivozelené oči sa skrývali za okuliarmi, ktoré jej sem-tam skĺzli k nosu. Ťahalo jej na sedemdesiatku, no vyzerala veľmi dobre.

Na jej tvári som zazrela niečo, čo som len ťažko dokázala identifikovať – možno zmätok, možno strach alebo smútok. Nespúšťala som z nej oči, snažiac sa pochopiť, čo sa mohlo stať. Intenzívne som jej čítala v pohľade, no stále som ostávala v neistote.

,,Sú v obývačke..." riekla potichu, keď som podišla priamo k nej.

Oni? Boli dvaja? Ba dokonca viacerí? 

Toľko som sa toho chcela opýtať, ale slová mi viazli v krku. Mlčky som kráčala po schodisku, akoby bol náš byt stovky kilometrov vzdielalený. Každý krok bol ťažký, akoby moje nohy zabúdali, aké ľahké bývali predtým, keď som ešte nevedela, čo ma čaká. Nechcela som tam ísť. Mala som akési zlé tušenie.

Srdce sa mi splašene rozbúchalo, keď som pred sebou zbadala známe ebenovo-hnedé dvere s menovkou „DRACEJOVÁ". Tie dvere boli súčasťou môjho života už dlhé roky, ale teraz vyzerali ako hradby, ktoré delili moje obavy od reality.

Starkino mlčanie pre mňa bolo ťažšie než akékoľvek slová. Zrazu som si uvedomila, že aj ja som bola ticho. V tejto chvíli plnej neistoty sa mi v mysli vynorila spomienka na deň, keď som stratila rodičov. Pripomenulo mi to zlomový okamih, keď starká vošla do bytu a oznámila mi tú najhoršiu správu.

Stisla som kľučku a otvorila dvere. Vošli sme do malej chodbičky, kde sa vzduch zdal byť ešte ťažší, než vonku. Všetko v tomto prostredí mi pripomínalo tichú bolesť z minulosti. Teraz som cítila, že sa to vracia. Starká kráčala vedľa mňa, ale zdalo sa, že aj ona bola ponorená do svojich myšlienok. Každý detail tohto okamihu sa zdal byť prepojený s tým, čo sa stalo pred mnohými rokmi, a s tým, čo sa odohrávalo teraz. 

Kráčala som rovno do obývačky. Vystrašená a zvedavá zároveň, som si všimla, že ktosi zatiahol závesy a celá miestnosť okamžite potemnela. Tento okamih bol zahalený tmou, ktorá ma ešte viac rozrušila.

,,Zdravím!" povedal muž s tmavými vlasmi. Jeho hlas znel tak známo... Stála som tam, zaskočená, snažiac sa pochopiť, čo sa deje. Chcela som povedať „oci", chcela som ho objať, cítiť tú istotu, ktorú mi jeho prítomnosť vždy dávala. Ale vedela som, že to nebol on. Ten, kto stál predo mnou, bol živý a skutočný, ale nebol to môj otec. 

Vzhľadom mu bol pozoruhodne podobný. Mal tmavé vlasy a jeho oči nadobudli výraz, ktorý mi bol veľmi dobre známy. 

,,Som Rúfus Dracej, tvoj strýko" povedal. Sršala z neho autorita, váženosť a sebavedomie. Tváril sa neurčito, chladne, neusmial sa.