Jasoles

Kapitola prvá - Závoj prachu

Kráčala som po malej banskobystrickej uličke. September sa pomaly strácal za dverami, no vzduch bol stále teplý a príjemný. Smerovala som na námestie, do malého kníhkupectva, v ktorom som pracovala. Mesto sa prebúdzalo do nového dňa, a ja som si vychutnávala tichú chvíľu pred začiatkom práce.

Cestou som zbadala malé dievčatko, ktoré kráčalo s rodičmi a smialo sa. Ten obraz mi v okamihu vrátil spomienku na mojich vlastných rodičov. Už to bolo desať rokov, čo zomreli pri tragickej autonehode, no tá spomienka bola taká živá, akoby sa to stalo len včera.

Sedela som na gauči v našom malom byte. Sledovala som búrku za oknom, ktorá v mojich detských očiach vyzerala nanajvýš zvláštne. Nepokoj nespôsobovala len živelná katastrofa, ale aj akési tušenie, že sa stalo čosi zlé. Keď sa vchodové dvere otvorili a dnu vošla starká so slzami v očiach, moje obavy sa potvrdili. Odvtedy sa môj život zásadne zmenil. Hoci sa ku mne starká prisťahovala a prevzala o mňa starostlivosť, náš byt bol tichý a pochmúrny. Snažila sa mi moju stratu čo najviac vykompenzovať, brala ma na jarmoky, výlety, zabávala sa so mnou. Navonok som nedala najavo, že som stále smútila, hoci moja starká to zrejme mnohokrát vytušila. Predsa len, bolo ťažké to skryť, i keď som sa veľmi snažila. Nechcela som jej totiž pripomínať, že prišla o syna a jeho milovanú manželku. O smrti sme sa nikdy nerozprávali. Aj keď bola starká silná, pri spomienkach na môjho otca vyronila nejednu slzu. Jediným človekom, ktorému som sa mohla zdôveriť so svojimi problémami, bola moja kamarátka Iva. Keď mala šesť rokov, zomrela jej mama. Vždy som bola rada, že si ma vypočula, poradila mi. No nemohla cítiť to, čo ja. Predsa len, bolo to iné. Iva si svoju mamu poriadne nepamätala. Väčšmi však človeku chýba niekto, koho už pozná v spomienkach.

Napokon sme s Ivou študovali na rovnakej Univerzite. Boli sme nerozlučné kamarátky a je to tak doteraz. Debatovali sme o rôznych veciach, ktoré dievčatá v našom veku často preberali, smiali sme sa a vtipkovali, no neraz sme zaspomínali na rodičov.

Z mojich myšlienok ma vytrhol pohľad na malé kníhkupectvo v centre mesta. Bolo malé a útulné, presne také, aké si človek predstaví, keď sa povie ,,knižný raj". Nachádzalo sa v centre Banskej Bystrice, zasadené medzi historickými budovami, s výkladom zdobeným starožitnými knihami a jemnými svetielkami, ktoré lákali zvedavých okoloidúcich.

Keď som zastala pred dverami, začala som v kabelke hľadať zväzok kľúčov. Vždy sa mi niekam záhadne zapatrošil. Najčastejšie skončil pod knihami, ktoré som si nosila so sebou. Starká na to často šomrala, pretože moja kabelka bola príliš ťažká a občas som ju ledva uniesla.

,,Došľaka," zašomrala som, keď som si uvedomila, že kľúče ostali na stolíku v obývačke. Nechcelo sa mi kráčať späť domov. Obchod som mala otvoriť o desať minúť, no nič iné mi neostávalo. Zvrtla som sa na päte, vtom sa ale dvere otvorili.

,,Znova?" Za chrbtom som započula hlas mojej kolegyne Emy. Potešila som sa.

,,Prisahám, že už sa to nestane," povedala som so smiechom. Na moju zábudlivosť boli zvyknutí takmer všetci. Eme v zelených očiach poskakovali iskričky smiechu. Neverila mi ani slovo.

,,Samozrejme. Nehovorila si to náhodou predvčerom?"

,,Možno," priznala som. Záhadu zabudnutých či stratených vecí som riešila pomerne často.

Vo vnútri ma obklopila nádherná vôňa dreva. Podlaha mierne vŕzgala pod nohami, pridávajúc celému miestu nádych minulosti. Každá polica bola starostlivo usporiadaná, knihy zoradené podľa žánrov, pričom mnohé z nich mali prekrásne väzby, ktoré vyvolávali pocit, akoby človek objavil dávno zabudnutý poklad. Uprostred predajne stál mäkký koberec s kreslami, kam si zákazníci mohli sadnúť a stratiť sa na chvíľu v príbehoch. Na malom pultíku pri pokladni vždy stálo pár čerstvých kvetov a vedľa nich hrnčeky s čajom či kávou, ktoré sme si zvykli robiť počas chladnejších dní. Svetlo prúdiace cez okná tvorilo jemnú, upokojujúcu atmosféru, ktorá vyvolávala pocit, že čas tu plynie pomalšie, že svet vonku môže počkať. Milovala som to tam.