Jasoles

Kapitola tridsiata prvá - Závoj Zasvätenia

Dnešný večer mal byť nepochybne jedným z najkrajších v mojom živote. Keď som však zazrela mágov, vyobliekaných v najhonosnejších šatách, aké som kedy videla, zmenila som názor. Dych sa mi zrýchlil. Na toto som rozhodne nebola pripravená. Náhle som sa cítila ako nevítaný hosť na vlastnej oslave. Všetko okolo mňa pôsobilo veľkolepo, nadpozemsky. Výrazné farby látok, drahé šperky, a zvláštny lesk v očiach. Nikdy predtým som sa necítila taká maličká a nepatrná. Akoby som sem nepatrila, akoby ma obklopovali bytosti, ktorých moc ďaleko presahovala tú moju. A to som ja bola tá... nezvyčajná. Tá, ktorá zahnala všetky čarodejnice v Čarohrade... Tá, ktorej sa podarilo oslabiť Marisine kúzla. Tá, ktorá bola v spojení s Morenou a Vesnou.

Klára kráčala vedľa mňa, jej kroky boli rýchle a rozhodné, akoby sa snažila udržať tempo s mojím narastajúcim nepokojom. Obe sme sa náhlili do zrubu, v ktorom sa postupne zhromažďovali hostia. O jedenástej večer sa všetci poberieme na Majerovu skalu - do sveta ľudí. Nebude ma chrániť žiadna bariéra, nič, čo by bolo v rozpore so svetom a s božstvom. Budeme tam stáť, zraniteľní, odkázaní len sami na seba, v plnom svetle obyčajného života.

Hranice a portály boli umelé, rovnako ako moc dnešných mágov. Nič z toho, čo sme videli a čoho sme boli schopní, nebolo pôvodné. Ľudia a mágovia kedysi žili v rovnakej ríši, delili sa o vedomosti, o zázraky, pomáhali si. Časom sa však všetko zmenilo. Chamtiví začali bojovať so závistlivými, mágia bola zneužitá na boj a manipuláciu, až kým sa oba svety neoddelili. Zanechali za sebou len trpkú spomienku na harmóniu, ktorá už dávno neexistovala.

Obrad Zasvätenia však musel prebehnúť v reálnom svete, na skutočnej pôde, medzi pravými stromami a na ozajstnom brale. Tak velila tradícia. Nik nechcel porušiť staré zvyklosti, aby nenahneval bohov, hoci nám za hranicami hrozilo nebezpečenstvo. Najmä mne. Čarodejnice poznali moju mágiu a môj pach - mali vskutku dobrý čuch. Ak ma našli v Čarohrade, nájdu ma aj za bariérou. Po tom, ako ich zasiahlo moje kúzlo, ostali oslabené, no mali dosť času na to, aby nabrali silu.

,,Uvoľni sa trochu," pokarhala ma Klára, akoby vedela, čo sa odohrávalo v mojej hlave, ,,priveľa premýšľaš."

Usmiala som sa na ňu, hoci len chabo. V mojom vnútri sa hromadili pochybnosti. Nervózne som v ruke žmolila jemnú látku šiat. O chvíľu ma Klára obdarila prísnym pohľadom.

Musím sa upokojiť... povedala som si v duchu. Bola som vystrašená ako mačka na kolotoči. Len aby toto všetko bolo už za mnou.

,,Zobrala si si dýku?" spýtala sa ma Klára. Jemne odhrnula rozparok na svojich šatách a odhalila elegantne pripevnený nôž na stehne. Jeho zlatá rukoväť sa leskla v slabom svetle zapadajúceho slnka.

,,Samozrejme," prikývla som. Mimovoľne som sa dotkla miesta na nohe, kde som mala uloženú vlastnú dýku - tú, ktorú mi Marisa zverila tesne pred svojou smrťou. Zbraň bola majstrovským dielom. Rukoväť mala vytesanú z lesklého obsidiánu, čierneho ako najhlbšia noc. Vynímala sa na nej strieborná vážka s krídlami v pohybe, akoby bola pripravená vzlietnuť. V očiach mala vsadené azúrovo-modré kamienky, ktoré žiarili ako drobné drahokamy. Zachytávali každý odlesk svetla a rozprávali príbeh skrytých hĺbok. Oceľová čepeľ bola ostrá a chladná.

Nemohla som si dovoliť prísť na obrad neozbrojená. Zvlášť, keď som tušila, že sa medzi prítomnými ukáže aj Melánia Bátoriová. O jej bratovi, Dávidovi, som zatiaľ nič nevedela. Bolo známe, že bol v Čarohradskej rade a sedel medzi Nazarovského prísediacimi, rovnako, ako Rúfus. No nikdy som ho nezazrela. Zdal sa byť tajomný, ale zároveň i hrozivý.

Všimla som si, že mnohých mágov nebolo možné poraziť kúzlami, ale ľudskými zbraňami. Preto som poslúchla Kláru a vzala si dýku, na ktorú som mala príliš veľa smutných spomienok. Dnešný večer bol môj. Patril mi. No mala som pocit, akoby ma čakalo čosi desivé. Ovládla ma predtucha, ktorú som nemohla ignorovať. Marisa ma dobre vycvičila, naučila ma, že v temnote sa vždy skrývalo viac, než bolo na prvý pohľad vidno.