Knihy, ktoré som prečítala

seanan mcguire: every heart a doorway

Na túto knihu som čakala asi mesiac a vyplatilo sa to.

Prvý krát som sa o nej dozvedela z recenzie od glimmerracoon a potom, som na ňu na nejaký čas zase zabudla. Lenže potom mi raz napadlo, že na môj vkus čítam príliš veľa rovnakých kníh, ako všetci ostatní. Na jednej strane je v tom istá záruka, že ak tú knihu vychválilo milión ľudí, tak bude dobrá (aj keď to skoro nikdy neplatí), na druhej by som si však rada prečítala aj niečo, čo milión ľudí nečíta a čo je tak trochu súkromná záležitosť.

(Akože, jasné, keď si to tak vezmeme – každá kniha je súkromná záležitosť, pretože knihu môže naraz čítať len jeden človek a jeho zážitok je jeho súkromná vec, ale napríklad aj pri tejto knihe je celý fanklub ľudí, ktorým sa páči, takže to tiež nie je nijaký objav roka.)

Každopádne, neviem vôbec, čo som chcela dosiahnuť týmto úvodom, takže ideme k podstate: táto kniha je fascinujúca záležitosť.

Po prvé, je to až podozrivo krátke. Väčšinou sa autori snažia knihu čo najviac natiahnuť, aby som pri nej strávila aj dva týždne, ale táto nie. Má menej než dvesto strán a dá sa v pohode prečítať za pol dňa. Každopádne, ten dojem, ktorý na človeka zanechá, vôbec netrvá len pol dňa.

Kým formát je (aspoň pre mňa) dosť nezvyčajný, obsah je na úplne inej úrovni. Máme tu niečo podobné ako Dom pre neobyčajné deti slečny Peregrinovej (len pre úplnosť: ja som tú sériu nečítala, iba som bola na tom v kine. Nečítala som to, lebo som niekde počula, že je to strašne nudné.), pričom hlavná hrdinka Nancy prichádza do akéhosi ústavu (zariadenia), kde sa združujú deti, ktoré navštívili iný svet. V tomto príbehu existujú čarovné dvere, ktoré sa otvárajú len vyvoleným a umožňujú im vstúpiť do svetov, kde zapadnú lepšie, než do toho, v ktorom sa narodili. Fascinujúce je hlavne to, že tie svety akoby boli vytvorené pre deti, ktoré do nich vstúpia. Rozvíja sa tam aj istá idea, že niektoré deti nemohli byť sami sebou v tomto svete, lebo by to bolo divné, a tak odišli cez čarovné dvere do iného, kde mohli korčuľovať na dúhy, či tancovať na bále pána smrti.

Nancy osobne navštívila svet mŕtvych, kde chcela zostať navždy, ibaže pán mŕtvych jej povedal, že si musí byť istá. Nancy sa teda vrátila späť sem, kým si nebude istá, ibaže medzitým sa natoľko zmenila, že sem už späť nemohla zapadnúť. Jej rodičia chcú aby sa správala tak ako predtým, lenže ona sa už prispôsobila žitiu s mŕtvymi a svet živých sa jej odcudzil. Sú tam samé fascinujúce detaily, napríklad to, že má bieločierne vlasy, pretože pán smrti jej ich prehrabol rukou a tam, kde sa jej dotkol, jej od žiarlivosti zbeleli. Úplne som nepochopila, na čo konkrétne žiarlil, ale to je teraz bezpredmetné. V podstate tam, kde sa jej dotkol ich má biele.

No a keďže jej rodičia chcú, aby ju niekto ,,opravil" a bola taká ako predtým, zapíšu ju do špeciálnej školy/sanatória/domu, kde sa všetky takéto deti stretávajú. Samozrejme, v skutočnosti to nie je nápravné zriadenie, ale dom, v ktorom môžu deti s podobnými zážitkami nájsť niekoho, kto ich pochopí. Aj keď väčšina z nich chce len nájsť svoje dvere a zmiznúť stade čo najskôr. Panuje však všeobecná myšlienka, že žiadne dvere sa už druhýkrát neotvoria a teda sú tieto deti navždy vrhnuté do sveta, v ktorom sa narodili, do ktorého však nepatria a ich dobrodružstvo v lepšom svete zostáva len spomienkou.

V tom dome sú aj ďalšie deti, každé so svojím vlastným príbehom o dverách a svete, ktorý si ich našiel. Mňa osobne fascinujú tie detaily jednotlivých svetov. Napriek tomu, že ani jeden v tejto knihe nenavštívime, už len z rozprávania to znie zaujímavo – a zvyčajne to nie je len také, že ,,išla do férskeho sveta". Zvyčajne je to také, že ,,išla do sveta kráľovnej prachu, kde si vzala princa sršňov." Keď už sme pri tomto, čakám, kedy sa aj mne nejaké tie dvere otvoria...

Atmosféra mi dosť pripomínala svojím zvláštnym čarom Krutého princa. Čo sa týka zápletky – áno, aj to tu je. V noci niekto odreže jednej z hlavných postáv ruky a tým sa začína vraždenie, ktoré celých stosedemdesiat strán riešia ostatné hlavné postavy. Sformuje sa tam taká zaujímavá partia. Moja obľúbená postava je určite Jack (Jacqueline), ktorá kedysi asistovala nejakému šialenému vedcovi a nemá žiadne morálne zásady, ak ide o získavanie vedomostí. Okrem toho je dosť vtipná, takým tým spôsobom, že povie práve to, čo sa nehodí vtedy, keď sa to najviac nehodí.

Mimochodom, vždy, keď pozriem na tú obálku, napadá mi taký nie veľmi vtipný vtip, že Every Heart a Doormat. Ale tvárme sa, že som to nepovedala... Myslím, že je pravý čas ukončiť túto recenziu.

(Ale inak, už v polovici knihy som si vedela tipnúť, kto je vrah. Napriek tomu ma úplný koniec prekvapil a vlastne aj úprimne potešil. Som dosť zvedavá, čo preboha, sa bude diať v ďalších piatich častiach.)

Citáty:

,,I think the rules were different there. It was all about science, but the science was magical. It didn't care about whether something could be done. It was about whether it should be done, and the answer was always yes."

Their love wanted to fix her, and refused to see that she wasn't broken.