Knihy, ktoré som prečítala

jay kristoff: boží hrob

Na toto môžem povedať jediné slovo: Konečne.

Tento rok som čítala kopu všelijakých kníh (to nie je samochvála, to je fakt) a už dlho som nevidela knihu, ktorá by ma tak bavila, ako táto. A nie je to len že by bola nejak extrémne ,,môj šálok kávy", pretože sú tam aj veci, ktoré mňa až tak na sto percent neberú, ale práve to je to, že síce to mňa neberie, autor to vie napísať dobre, teda mu to v pohode prepáčim. Keď sme už pri týchto mojich výhradách, sú to len také nepodstatné maličkosti, čo v konečnom dôsledku trápia len asi mňa, ale keď už, tak si nejaké spomeňme: trebárs účes hlavnej hrdinky. Akože čierne vlasy (akoby už to nebolo dosť) a ešte aj ofina, ktorú má často spotenú (keďže sa tam vyskytuje nejedna príležitosť si tú ofinu spotiť). Ďalej (čo je asi vec, ktorá môže vadiť len mne, ale čo už): nie je tam ani jedna postava, ku ktorej by som zahorela nehynúcou fascináciou, ani nič konkrétne, čo by som musela sledovať s očami vypleštenými...

Ale napriek tomu, je to koniec-koncov úplne jedno, pretože tá kniha je jednoducho úžasná. Podľa môjho skromného mienenia.

Skade to viem, môžete sa pýtať. Jednoducho, ako zistíte, že je kniha úžasná? Tak, že ju prečítate a niekde v hĺbke srdca viete, že je to jednoducho dobré a nie je tu nad čím sa zamýšľať, je to úžasné a viac k tomu netreba. A nájsť konečne takúto knihu, to vám vravím, to je na nezaplatenie.

Predsa len – som to predsa ja – na začiatku som mala nejaké pochybnosti – to by asi nebolo ono, všakže –, pretože som spozorovala, k čomu sa ten dej chýli a mala som z toho pocit, že to nebude také zaujímavé ako prvá časť, ale čím ďalej to čítam, tým viac si ma to nejak získalo a nič iné tu nie je čo povedať, len že je to naozaj dobré.

Vlastne túto recenziu píšem len preto, pretože si chcem rýchlo zapísať najlepšie hlášky, pretože som bola lenivá si ich odfotiť a nechcem aby sa mi niekde stratili.

Ale ešte k téme: ono, sú knihy (väčšina kníh), ktoré čítam a celý čas len čakám, kedy už bude konečne sto strán a budem sa môcť do tejto ,,knihy" posťažovať, aké strašné utrpenie som zase zažila. Pri tejto knihe je to však presne naopak. Už som asi na 340-tej strane a nemám nijakú túžbu sa na niečo sťažovať. Hotový zázrak...

Ale nie.
Ešte krátko k dejovej línii. V predošlej časti sme mali Miu, ktorá sa vydala do školy pre vrahov, v tejto časti azda nebude nijakým spojlerom, keď poviem, že už je právoplatná Čepeľ a slúži Čiernej matke tým, že jej prináša krvavú obeť, lepšie povedané zabíja tých, ktorí zaplatia Červenej cirkvi a objednajú si u nich vraždu. Keďže ono je to vystavané na zvratoch, nebudem vám prezrádzať detaily, iba poviem to, čo by ste sa dozvedeli už v prvých pár kapitolách a možno aj niečo naviac, ale skúsim sa vyhnúť všetkým prekvapeniam.

V tejto knihe to nie je škola pre vrahov, ale gladiátorské zápasy.

Akože, mne tá celá Itreyská republika dosť pripomína Rím skrížený s Benátkami (asi to bol aj zámer), takže tu máme typické – dávanie ľudí do otroctva, nespravodlivosť sveta, na jednej strane veľká chudoba a na druhej závratné bohatstvo nejakej hŕstky privilegovaných, ktorí to tam celé dirigujú a jedného týpka, ktorý stojí na vrchole toho všetkého, snažiac sa podmaniť si celý svet (ak sa mu to už nepodarilo). Týmto dotyčným je konzul Scaeva, ktorý keď sa nad tým trochu zamyslíte je trochu ako Cézar... ak to mám k niečomu prirovnať.

Nuž, ale kniha začína každopádne tým, že Miu unesú otrokári a predajú ju do kolégia Remusových sokolov, kde – ak prežije oddeľovanie zrna od pliev, sa stane právoplatnou gladiatii a jej život bude len sangui et gloria. Krv a sláva.