3

439 31 0
                                    

Opäť sme putovali lesom. Behali a kľučkovali pomedzi stromy jedná radosť. Bežali sme do vtedy dokedy nám stačil dych. Pohľadom som aj skenovala ako je na tom Wade. Behal o trochu ďalej odo mňa. Boli sme rozdelený a mne sa táto situácia moc nepozdávala.

,,Myslím, že nás nesledujú," prehovoril udýchaným hlasom. Spomalili sme naše tempo až sme došli ku chôdzi.

,,Čo budeme robiť?" ozvala som sa. Odpovedi som sa však nedočkala. Krátko si povzdychol keď sme prechádzali okolo nejakého jazera. Kochala som sa výhľadom, ktorý sa mi vyskytol asi posledný krát v živote.

Odrazu mi prenikol zvuk zavytia k ušiam. Zhrozene sme sa obidvaja obzreli za seba. Nič alebo skôr nikoho sme nezbadali avšak zvuk, ktorý vydalo zviera bolo dosť zreteľne počuť. A to veľmi, ale že veľmi blízko. Neváhali sme ani minútu a rozbehli sme sa opäť.

Išli sme ďalej a ďalej čo nám nohy a dych stačil. Každú chvíľu som sa obzerala po okolí až som niečo zazrela. Zahliadla som letmú šmuhu z mojej pravej strany. Bola veľká a čierna. Ak to bol niekto z monštier tak nemáme šancu. Veľmi dobre som si to uvedomovala ja a aj Wade. Ak to naozaj bol niekto z monštier je veľká šanca, že nás dostanú a práve nás dobehli. Čo znamená, že im ideme vlastne oproti. No skôr ako som si to mohla všetko uvedomiť niekto alebo skôr niečo nás zhodilo na zem.

Zhrozene som sa začala obzerať, ale nikoho som nevidela. Len sme obidvaja nehybne ležali na zemi. Avšak ja s jedným rozdielom. Pomaly som sa priplazila k Wadeovi. Slabo dýchal a oči mal zavreté. Bolesť v chrbtici a v ruke pominula už vtedy keď som ho zbadala ako tam bezvládne leží.

,,Nie, nie, nie," šepkala som a rukami ho pohladila po tvári. ,,Wade, otvor oči. Prosím pozri sa na mňa." Skláňala som sa nad jeho telom. V očiach ma štípali slzy, ruky sa mi neuveriteľne triasli a srdce mi splašene bilo. Dýchal to som s určitosťou vedela. Jeho hrudník sa dvíhal. Jemne a pomaly, ale dvíhal sa.

,,N-neplač," prehovoril ku mne a jeho stisk na mojej ruke zosilnel.

,,Pšš, nenamáhaj sa. Bude to dobre. Všetko bude dobre, sľubujem." Jemne pokrútil hlavou a pozrel mi do očí. Pohľad, ktorý sa mi naskytol na môjho jediného kamaráta ma neuveriteľne bolel. V jeho očiach som mohla zahliadnuť veľkú bolesť, sklamanie a smútok. Avšak aj cez tu všetku bolesť, ktorú musel cítiť sa na mňa usmial. Slzy som už dlhšie nemohla zadržať. Liali sa mi po lícach kde zanechávali mokrú cestičku.

,,Umriem, ja to cítim a -"

,,Nie, toto nehovor prosím," hlas sa mi na konci zlomil keď som ho takto videla.

,,Vieš to aj ty. Musím ti, ale niečo predtým povedať," vydal zo seba pokus o úsmev no akosi nevyšiel. ,,Choď na sever nájdeš tam odpovede na svoje otázky. Tvo-tvoj otec mi povedal, že tam musíš ísť. Že len tam ti dajú odpovede. Ja sa ti ospravedlňujem a tak veľ-veľmi ma to m-mrzí. Dal som sľub... tvojmu otcovi som dal sľub, že ťa tam dostanem a-a ja som ho nesplnil. Prepáč mi to," zlomene hovoril ku mne. A ja som počúvala každé jedno slovo, ktoré vyslovil. Trhalo mi to srdce. Tak veľa síl vynaložil, aby mi mohol povedať tieto slova.

,,Musíš mi s-sľúbiť, že nebudeš kvôli mne plakať. Napísal som ti niečo, mám to vo vrecku," ťažšie a ťažšie sa mu hovorilo. Zo všetkých síl som sa na neho usmiala a prikývla. Vedela som, že nastal jeho čas a vedel to aj on. Venoval mi posledný pohľad predtým než zavrel svoje oči na večnosť. Zosypala som sa. Pri jeho tele, ktoré pomaly chladlo. Teplo z jeho tela odchádzalo ako jeho dobrá duša. Sľúbila som mu, že nebudem plakať aj keď som vedela, že to nedodržím.

Skôr ako som sa pobrala preč od jeho tela som si spomenula na list, o ktorom sa mi zmienil. Skoro som na neho zabudla. Siahla som mu do pravého vrecka jeho bundy, ale nič som tam nenahmatala. Rýchlo som rukou vošla do jeho ľavého. Pocítila som niečo a keď som to vytiahla bol to kus papiera. Všade navôkol mňa bola tma a stromy. A dúfam, že nikto iný. Papier som si schovala a vybrala od miesta preč. Bolo mi ľúto, že Wadeovo telo nechávam len tak položené na zemi s jeho krvou, ale nič iné som nemohla robiť. Pozrela som sa na miesto kde ma prednedávnom opustil kamarát. Pomaly a hlavne potichu som sa vybrala na sever. Tou presnou trasou kde ma viedol on. Pre istotu som sa pozrela na nočnú oblohu. Otec ma raz učil, že podľa hviezdy Polárky vždy nájdem sever.

Keď mu otec povedal, aby ma sprevádzal musel mať na to dostatočný dôvod. Vedel o tom, že nás napadnú? Vedel o všetkom čo sa chystalo alebo to bola iba náhoda? Podobné myšlienky mi blúdili po mysli celú noc. Bála som sa, každú chvíľu som sa obzerala. Bála som sa čo i len zastaviť. Spánok, ktorý nepripadal do úvahy by sa mi zišiel aj tak najviac. Pocit, že sú tu so mnou niekde netvory ma priam zožieral ešte viac ako myšlienka, ktorá mi mátala myseľ. Prečo ma nechali nažive...

Východ slnka som už ako dieťa milovala. Vidieť prvé slnečné lúče mi vyčarili na tvári mierny úsmev. Prežila som noc v lese. Potichu som jasala a gratulovala si. Slnko mi viac osvetlilo cestičku už redším lesom. Od únavy som len tak tak kládla nohu za nohou.

So sklonenou hlavou som ďalej kráčala a až vtedy keď moje nohy dopadli na mäkký sneh, som ju zodvihla. Poobzerala som sa odkiaľ sa tu len tak vzal. Bol iba október a v tomto čase u nás nezvyklo snežiť. Zimy u nás boli veľmi studené a sprevádzalo ich aj veľa snehu, ale dávno sa nestalo, že by už v októbri nasnežilo. Musela som už veľa prejsť. A moju malú dedinku už tak skoro asi neuvidím. Ja vlastne ani netuším kde som.

Od únavy som si sadla k stromu a oprela sa o kmeň. Užívala som si prvé slnečné lúče, ktoré vychádzali. Od toľkej únavy ani neviem ako a zaspala som. Potrebovala som si oddýchnuť.

Prebudilo ma jemné štebotanie vtáčikov. Ospalé oči som zdvihla a poobzerala sa po okolí. Skoro nič sa nezmenilo. Iba však jeden detail. Slnko sa týčilo vysoko na oblohe. Stále som sedela opretá o kmeň, ktorý mi bol po tých niekoľkých hodinách už nepohodlný.

Jemne som sa ponaťahovala keď som sa postavila na rovné nohy. Pohľad mi padol na smer mojej cesty kadiaľ som sa chcela vybrať. Biely ligotavý sneh ma lákal, ale aj dosť odrádzal kvôli mojej chabej obuvi. Bola typicky jednoduchá, tenká a ľahká no nie veľmi teplá. Aj napriek tomu som sa vybrala tam kam som mala namierené.

Zima mi hneď vbehla do náručia. Kráčala som po snehu, ktorý zanechával za mnou stopu. Odhodlane som vyrazila a obzerala sa okolo seba. Všade bol mierny poprášok bielej posýpky. A ako som išla ďalej a ďalej tak sa les strácal. Stromov bolo menej a menej až som sa ocitla na akejsi lúke. Za mnou bol les, z ktorého som vyšla a ďalší ma čakal o chvíľu. Malú zasneženú lúku som opúšťala a vchádzala opäť do lesa.

Vo vrecku ma zašteklil kúsok papiera. List od Wadea. Ihneď ako som si spomenula, zvierala som ho v obidvoch rukách, ktoré sa mi mierne roztriasli. Oči mi okamžite blúdili po jednotlivých písmenkách.

Milá Zi, píše sa to ťažko ani si nevieš predstaviť ako. Zrejme som už mŕtvi keď to čítaš. Čo viac k tomu napísať...

Si úžasná a chcem, aby si si to zapamätala. Vždy si bola ako moja malá sestra. A vždy ňou ostaneš. Všetko čo sa stalo to dobré či už to zlé nič by som nezmenil. Ak by som mohol zmeniť minulosť nezmenil by som ani jednu chvíľu strávenú s tebou. Prežil by som to znova a znova.

Pamätám ako ťa raz naši muži z dediny priniesli z lesa. Bola si vystrašená a uplakaná. Už vtedy som vedel, že my dvaja budeme kamaráti.

Chcem, aby si vedela, že sa nebojím. Nebojím sa smrti lebo viem, že niekde tam hore na mňa moji rodičia čakajú a dávajú na mňa pozor. Presne ako ja budem na teba. Možno ma nevidíš, ale som tu s tebou. Ďakujem, za to že som ťa mohol spoznať. Tvoj

Wade

Ako som kráčala a čítala si list stále dookola ani som si nevšimla kde sa už nachádzam. Slané slzy mi padali a tiekli po lícach. Kus papiera som schovala a poriadne sa nadýchla. V snahe sa ukľudniť a prísť na iné myšlienky.

Čoraz viac som išla ďalej teplota klesala. Snehu bolo viac a mierny vánok som mohla zacítiť na mojej pokožke. Kapucňu od môjho už špinavého plášťu som si dala na hlavu. Les bol krátky, ale priam rozprávkový. Z diaľky som zahliadla nejakú budovu. A čím som išla bližšie tým som zreteľne aj zahliadla mierny dym, ktorý stúpal do oblak z malej chalúpky.



♥♥♥

Ahojte, dnes som tu opäť zavítala s novou časťou. Dúfam, že sa vám páči aj keď je trošku smutnejšia. Určite ma poteší nejaký ten komentár a samozrejme hviezdička. 

V OBJATÍWhere stories live. Discover now