V OBJATÍ

12

,,Ako to dopadlo?″ vyzvedala Alice keď ma stretla. Akonáhle sa dozvedela, že sme sa vrátili tak ma vyhľadala. Zaviedla ma do zariadenej miestnosti. Nikto okrem nás tu nebol. Iba my, pohodlný gauč a stolík s našimi horúcimi čajmi.

,,Myslím, že dobre. Ak sa zdravotný stav zlepší tak sa liek bude poddávať,″ vyčarila som jej mierny úsmev na tvári. Bola som z tejto situácie vcelku šťastná. Liek máme na dosah iba počkať či zaúčinkuje.

,,Viem čo ten idiot urobil,″ úsmev pomizol a nahradil ju ospravedlňujúci pohľad. Nemala by mať výčitky za jej brata. ,,Dúfam že sa ti už ospravedlnil,″ premerala si ma pohľadom. Avšak keď som sa pozrela radšej inde než do jej očí odhalila ma.

,,Nič také sa zas nestalo,″ skonštatovala som. Nevedela som prečo ho vlastne obhajujem.

,,Nič? Veď ti mohol kľudne niečo urobiť! Si človek a on by mal vedieť ako sa k tebe správať,″ rozhorčene hovorila. Bola nahnevaná na brata. Aj ja som zo začiatku bola, ale videla som ako sa premáhal. Ako chcel niečo povedať, ale nedokázal.

,,Ziya, ja len, on taký nie je. Možno je výbušný, ale nie je ako iný. Snaží sa byť milý a spravodlivý,″ hovorila akoby chcela samu seba upokojiť.

,,Ku komu je milý? Pokaľ som si všimla k svojím ľuďom sa správa hrubo. Jediný ku komu je milý si ty,″ povzdychla si nad skutočnosťou. Aj ku mne bol milý, ale posledným dňom ku mne neprehovorí ako ani ja k nemu.

,,Ty to môžeš zmeniť,″ nechápavo som na ňu pozrela. Že niečo môžem zmeniť už mi niekto raz hovoril. Netuším z kadiaľ to všetci berú. ,,Legendy o tebe sa u nás hovoria už nejaký ten čas,″ odchlípla si z čaju zatiaľ čo ja som sa nemala k slovu. Legendy?

,,Hovoria o tom ako nastolíš mier alebo zmeníš Edwina. V jednej sa aj hovorí, že ho svojou láskavosťou zabiješ, ale v iných zas, že ho tým iba posilníš.″

,,Pôjdeš so mnou?″ vtrhol do spoločnej izby Edwin. Bola som tak vytrhnutá z deja jednej knihy. Nikam sa mi nechcelo ísť a už tobôž nie s ním. Ale keď on tak na tom trval až som napokon súhlasila. Mal obrovskú radosť. ,,Neoľutuješ to ver mi,″ ihneď zmizol do šatníka a niečo rozprával avšak nerozumela som. Až keď vyšiel s kopou oblečenia v rukách mi vysvetlil čo odo mňa chce. Splnila som mu prianie a išla sa obliecť do teplého oblečenia.

,,Mám pre teba ešte niečo.″ Podal mi môj červený plášť aj s ruksakom. Plášť bol čistý a voňavý. Obliekla som si ho a pozrela na Edwina. Prekvapil ma.

,,Načo ten batoh?,″ iba sa usmial a otvoril mi dvere. Nič mi k tomu nepovedal.

Vyšli sme až vonku. Všade bol sneh ako doteraz. Čerstvý vzduch sa mi dostával do pľúc a ja som rada, že som sa nechala presvedčiť na toto tu. Kráčali sme a prechádzali menšiu bráničku kde stál nejaký muž. Pozdravil nás a mi sme opustili pozemok zámku. Nechápala som kde to ideme. Kde ma to vedie. Dúfam, že ma nechce zabiť.

Každým krokom sme sa vzďaľovali od zámku a išli smerom ku hustému lesu.

,,Prečo sme tu?″ opýtala som sa. Boli sme obklopený stromami.

,,Chcel som sa prejsť,″ odmlčal sa na krátku chvíľu. ,,A niečo ti ukázať.″ výraz mal vážny. Celkom som sa začínala obávať čo mi chce ukázať. Obzerala som sa okolo seba či niečo zvláštne neuvidím, ale nič.

,,Nezľakni sa,″ zašepkal do ticha lesa. Nedôverčivo som si ho prezrela a sledovala ako sa premenil na veľkého čierneho vlka. Oblečenie sa roztrhalo na kusy a ja som odstúpila o krok dozadu. Predo mnou stál vlk a nie Edwin. Alebo to bolo skôr monštrum. Vykoľajene som ostala stáť. Podišiel až ku mne na čo som sa mierne zatriasla strachom. Myšlienka, že je to Edwin ma upokojovala. Vedela som niekde v hĺbke duše, že mi neublíži no aj tak mierny strach ostal.