V OBJATÍ

7

——————————

,,Ak to chceš vzdať, spomeň si na dôvod, prečo si začal."

Citát, ktorý mi dnes udrel do oči. Veľmi ma motivoval a nakopol. Len som sa s vami chcela oň podeliť.

 ——————————

,,Toto je Alice," po schodoch zostupovalo mladé dievča. Ako inak v šatách. To tu každá žena nosí šaty? Zamýšľala som sa nad tým do doby kým neprehovorila.

,,Ahoj," energicky prehovorila a v tiahla ma do objatia. Celá som stŕpla od nečakaného dotyku. Keď si všimla, že jej objatie neobetúvam tak sa pomaly odtiahla. Mohla som tak nahliadnuť do zelenohnedých oči. Vlasy tmavé a krátke jej nesiahali ani po ramená. Mala som nutkanie sa opýtať či sú súrodenci, ale premohla som sa.

,,Poukazuj jej to tu," nepríjemne sa na ňu pozrel.

,,Bude mi cťou," zachichotala sa ako malé dievča. Predtým ako zmizol ho obdarúvala žmurknutím. Oni rozhodne nebudú súrodenci. Kým Edwin je stále zachmúrený a nepríjemný, ona je priam anjel. ,,Ahoj , ja som Alice," ponúkla mi dlaň, ktorú som s miernou nedôverou prijala. Jemne mi ju stisla a následne potriasla.

Vykročila svojou veselou chôdzou nevedno kam. Zvedavosť mi nedala tak som ju nasledovala. Aj tak predsa Edwin povedal, aby mi to tu poukázala. Alice zmizla z veľkej predsiene. Rozhodla sa mi ukázať pravú stranu prízemia z môjho pohľadu. Našla som ju ako stojí vo veľkej priestrannej miestnosti.

,,Toto je taká spoločenská miestnosť," povedala akoby vycítila, že sa jej chcem na to opýtať. ,,Keď má prísť rodina alebo návšteva tak väčšinu času trávia tu."

Miestnosť bola vskutku jednoduchá s nádychom bohatstva. Majestátny krb sa týčil oproti veľkému oknu. Krb mal aj výčnelok, na ktorom boli zopár fotografií. Nezaváhala som a už stála pri ňom. Bol tam nejaký pár, ktorý sa objíma. A potom tu boli nejaké deti a rodinná fotografia.

,,To sú naši rodičia," prehovorila blízko mňa Alice. ,,A toto som ja s bratom keď sme boli ešte deti," poukázala na rámik s fotografiou. Mierny úsmev jej zdobil tvár.

,,Takže je to tvoj brat," prehovorila som zatiaľ čo môj pohľad bol zabodnutý na detských tváričkách.

,,Je," pritakala. Na tejto strane boli pár miestnosti pre zamestnancov. Dve kúpeľne z toho jedna súkromná pre zamestnancov. Nechápala som tomu prečo robia rozdiely, ale asi títo bohatý ľudia sú už taký. Nachádzali sa tu aj izby pre kuchárky, ktoré tu vlastne bývajú. Z toho čo mi Alice povedala som usúdila, že sú tu čisto dobrovoľne. Sú to poväčšine ľudia (monštra), ktorí nemajú kde bývať. 

Možno nie sú až tak zlí. Po mysli mi behala takáto myšlienka.

,,Tu je jedáleň," predstavila mi miestnosť, ktorú som už poznala. Zašli sme ďalej k dvojdverovým dverám, za ktorými bolo počuť hlasy. Keď ich Alice otvorila naskytol sa mi pohľad na pár ľudí, ktorí sa smiali a horlivo o niečom debatovali. Avšak akonáhle nás zahliadli stíchli.

,,Pani," pipla jedna postaršia žena odetá v bielom. Alice sa však iba usmiala. Prezerala som si bez hanby každého človeka, ktorí tu bol. Poväčšine tu boli ženy, ale našlo sa tu aj zopár chlapov.

,,Toto sú naše kuchárky. A Peter s Frankom sú naši obsluhujúci. Podávajú nám obed a večeru." Prezrela som si dvoch mužoch. ,,Nechceli sme skaziť zábavu mi už pôjdeme ďalej," prehovorila k skupinke. Rukou na chrbte ma potlačila a ja som sa s jej pomocou pohla. Išli sme ani neviem kde. Bola tu úzka chodba.