V OBJATÍ

9

Zrak sa upriamil na nás. Cítila som sa celkom nepríjemné. Jediné dve miesta boli voľné a to hneď pri seba. Presne tie istá miesta pre nás kde sme ráno spolu sedeli. Edwin ako pravý gentleman mi odsunul stoličku na, ktorú som si s tichým ďakujem sadla. Pri mne sedel nejaký pohľadaný muž. Tipovala by som, že by mohol mať toľko koľko ja. Oproti mne sedela Alice, ktorá sa na mňa povzbudivo usmiala.

,,Meškáte," zaznel hrubý hlas z druhého konca stola. Bol to nejaký postarší muž aspoň tak na mňa pôsobil, keďže na jeho tvári sa vynímali fúzy.

,,My môžeme," odsekol Edwin prísne. Dobre som vedela, že meškáme kvôli mne a mojej nerozhodnosti. Potom zavládlo ticho, ale pohľady pretrvávali. Traja muži, ktorí sa zjavili v miestnosti mali na rukách taniere asi s polievkami. Okamžite s nimi rozvoňali celú miestnosť. Ako prvý jedlo dostal Edwin a až potom sme nasledovali my. Dávalo to celkom zmysel, keďže je na vrchole v tejto populácií.

Keď polievka sa zjavila predo mnou doslova mi až sliny tiekli. Ani som si neuvedomila ako som hladná. Ihneď som sa do jedenia pustila, len aby som svoj žalúdok upokojila. Po ukončení svojej činnosti som jemne položila do prázdneho taniera lyžicu. Pár ľudí tu ešte jedlo a dávalo si poriadne načas.

,,Ja som Nixon," otočila som sa okamžite za hlasom. Usmievavý muž s blond vlasmi sa mi predstavil. Nechcela som byť nezdvorilá tak som mu úsmev oplatila.

,,Ziya," prehovorila som nervózne a nastavila ruku na znak predstavenia. Moju ruku mierne chytil a pretočil tak, že môj chrbát dlane bol na vrchu. Svojimi perami sa jemne dotkol mojej pokožky. Nečakaným činom ma priviedol do rozpakov. Líca sa mi mierne sfarbili do ružova.

,,Nemusel si byť tak teatrálny," potriasol nad ním hlavou Edwin. Načo sa Nixon vedľa mňa schuti zasmial. Museli mať dobrý vzťah ešte som nikoho nevidela kto by sa s ním takto bavil.

,,Nixon je syn Harolda," začal hovoriť Edwin. Ukázal smerom na postaršieho pána na druhom konci stola. Mal krátke čierne vlasy s pár šedinami. Vrásky okolo oči sa mu črtali na tvári. Jemne sa na mňa usmial. Mal ho podobný ako Nixon.

,,Elishabet, Cody a Brett," vymenúval ďalšie osoby sediace pri stole z jeho ľavej strany. Každý jeden ma obdarúval pohľadom a niektorý aj úsmevmi.

,,Francesco, Zaan, Deborah a Nixon sa ti už predstavil," dokončil svoje predstavovanie ľudí pri stole. Skoro žiadne meno som si nezapamätala. ,,Tvoja nová rodina." Nikdy to nebude moja rodina. A on si to veľmi dobre uvedomoval.

Miestnosť naplnil hluk odnášajúcich sa tanierov. Večera potom prebiehala už v tichu. Sem tam niekto prehovoril. Ticho som sedela kým nedojedol aj Edwin.

,,Mal by si ísť spať." Stála som na prahu jeho pracovne pričom on pilne niečo opäť čítal. Nechala som ho radšej tak. Nechcela som riskovať žeby zas po mne kričal.

Keď som vyšla z kúpeľne ostala som zarazene stáť. Edwin sa nachádzal v izbe a bez zbytočných papierov.

,,Dnes bol ťažký deň," prehovoril do ticha izby. Zmohla sa iba na prikývnutie. Podišiel pomaly ku gauči, na ktorý si aj sadol. Hlava mu padla dozadu na opierku a ťažko si vydýchol.

,,Choď si ľahnúť," nechápala som samu seba. Mala by som byť nahnevaná, kričať alebo ho prosto ignorovať. Avšak ja som bola milá a nerozhodné úsmevy som rozdávala naokolo. A možno som len niekde vo vnútri cítila, že tu patrím, a že toto tu je mojou budúcnosťou. Bála som sa tohto sveta to áno, ale predsa zmluva rozhodla za mňa.

Tiché "dobre" doznelo až ku mne. Nechápavo som sa zadívala na neho ako si ľahol na ten malý gauč. Už chápem prečo sa minulú noc nevyspal. Prešla som k nemu a zľahka ho buchla do ruky. Načo nechápavo otvoril svoje unavené oči a neprítomne na mňa hľadel.