18

348 19 0
                                    

Ležala som prezlečená v teplých perinách a dívala sa ako Edwin sedel za menším stolom v našej spálni a horlivo niečo písal. Zostal tu pre to, aby som náhodou opäť niekam neutiekla. Trval na tom, aby som po zbytok dňa ležala.

,,Mňa to už nebaví," zaúpela som po chvíli ticha čo tu panovalo.

,,Tak mi môžeš vysvetliť prečo si tak neuvážene vbehla do lesa," upriamil na mňa svoju pozornosť. Pero uzavrel a položil na stôl. Otočil sa celým telom smerom ku mne. Zdvihla som sa z teplých perín a posadila sa. Opúšťať posteľ by som si nedovolila lebo som vedela, že sa na mňa mierne hnevá.

,,Hľadala som ťa," šepla som. Napokon som sa iba z môjho činu hanbila. Nerozmýšľala som.

,,Iba teba môže napadnúť vbehnúť do snežnej búrky a hľadať ma tam. Prečo si si sakra myslela, že by som išiel preč zo sídla? A v takomto počasí?″nad týmto som sa musela pozastaviť. A sama seba sa spýtať. Prečo som si sakra myslela, že bude uprostred búrky tam vonku?

,,Kde si bol?" vyslovila som jednu z otázok, ktoré ma zaujímali. ,,Ja za to nemôžem, že nikomu nič nepovieš a len tak sa vytratíš," zahundrala som si popod nos. Vedela som, že ma počul a aj o to mi išlo.

,,Bol som v tréningovej hale," povzdychol si. O tomto mieste som prvý krát počula.

,,A čo si tam robil?" prihlúplo som sa spýtala. Odpoveď mi však bola známa. Určite sa s niekým bil.

,,Musel som si vybiť nejak ten hnev a všetky tie emócie. Chápem, že si o tom nevedela, ale nenapadlo ma, že vybehneš von a k tomu sama," pokrútil nado mnou hlavou a vstal. Podišiel až k oknu a díval sa von. No pochybujem, že niečo okrem svojho odrazu tam uvidí.

,,Kto to vlastne bol? Na obyčajného vlka bol príliš veľký," nad spomienkou som sa viac zatriasla od strachu.

,,Neviem, ale viem, že nepatril nikde. Bol osamelý bez svojej smečky a z toho mu preskočilo. Určite aj hladný musel byť. Väčšinou lovíme v skupinách. Vtedy máme väčšiu šancu niečo uloviť," z tých slov mi behal mráz po chrbte.

,,Koľko takých je?" spýtala som sa aj keď som odpoveď radšej nechcela počuť.

,,Netuším, ale nedá sa im nijako pomôcť ak si toto chcela vedieť," otočil sa a sadol si na posteľ ku mne. Trochu som sa posunula aby mal viac miesta.

,,To čo sa týka Case-a a Nixona," nechala som nedopovedanú vetu lebo sama som nevedela čo chcem povedať.

,,Čo mi tajíte?" zavrčal a ja som pomaly ľutovala, že som túto tému začala. ,,Ja len...zľakol som sa. To ako sa Case tváril. Cítim sa ublížený, že mi to ON nechce povedať. Beriem ho ako svojho brata," s ťažkým srdcom sa mi zdôveril. A ja verím, že je to ťažké. Že sa oňho bojí, ale nemá dôvod.

,,Nie je to nič zlé. Len musíš im dať čas a hlavne Caseovi. Len mi sľub, že ich nezavrhneš, a že ich budeš brať takých ako doteraz," snažila som sa mu čo najviac pomôcť, ale nevedela som ako. Tak som mu chcela povedať to ich tajomstvo, ale nemohla som.

Iba prikývol a viac sa k tomu nevyjadroval. Ľahol si do príjemných pokrývok a sledoval strop. Až teraz som si všimla tie jeho rozhádzané vlasy. Vyzeral unavene, ale nedával to moc najavo. Až teraz som si uvedomila ako vyzerá. Alebo skôr som si priznala, že sa mi páči. A nie len výhľad, ale pomaly aj jeho charakter, ktorý je niekedy zložitý.

,,Deje sa niečo?" opýtal sa znenazdajky a pohliadol mi do očí. Mierne červenajúca som hlavou pohybovala z boku na bok. Krátko sa zasmial, čo podotýkam, že by mal robiť častejšie.

Zvalil ma na posteľ a ja som zo sedu prešla do ľahu. Hlavu si uložil na moje rameno a prehodil cezo mňa svoju nohu, ktorá ma trochu ťažila, ale nedala som to nijako najavo.

,,Čo to robíš?" spýtala som sa so smiechom. Viac sa pritisol k môjmu telu a ja som len mohla cítiť ako pravidelne dýcha. Zatiaľ čo moje srdce bilo akoby som zabehla niekoľko míľ.

,,Som unavený," prehovoril šeptom až som ho mala problém počuť. ,,Poďme spať," povedal už z polospánku. Musela som sa nad ním mierne usmiať.

,,Nechceš sa ísť najprv prezliecť?" mierne som ním potriasla. Vedela som, že by sa mu spalo v košeli a tých nohaviciach zle a hlavne nepohodlne. Iba nepríjemne zavrčal čo sa podobalo malému šteňaťu. Potom si začal pomaly rozopínať košeľu. Gombík po gombíku. Lenivo sa posadil a už rozopnutú košeľu si dal dole. Nasledovali nohavice a tie tiež zahodil na podlahu ako aj košeľu. Lenivo sa opäť zvalil do perín a zaľahol do tej istej polohy ako predtým. Zostala som zarazene ležať s otvorenými očami sledujúca strop. Edwin tu doslova leží nahý. Myslela som si, že si pôjde niečo zobrať na seba, ale očividne som bola dosť naivná.

Po chvíli sa mi srdce upokojilo a prinútila som sa zaspať. Predsa len aj pre mňa tento deň bol vyčerpávajúci.

Ráno dalo by sa povedať, že bolo kľudné. Dlho som sa takto dobre nevyspala. Najčudnejšie bolo to, že ma dnes nikto nezobudil. Podvedome som sa pritúlila k teplu, ktoré sálalo z druhého tela, ktoré ležalo vedľa mňa. Slnko mi začalo nepríjemne svietiť do zatvorených očí. Čo mi po chvíli začalo prekážať. Zavŕtala som sa viac do periny, ktorú som vytiahla až k očiam.

,,Uhm, deje sa niečo?" zachrčal unavene Edwin. Asi som ho zobudila, preblysklo mi mysľou. Lenivo som otvorila oči a odkryla perinu z mojich oči iba preto, aby som vzhliadla do tých jeho.

,,Mám nejaký divný pocit," zamrmlala som. Chcela som spať a bola som kvôli tomu aj mierne podráždená. Avšak nevedomosť toho, že mi niečo nesedí mi nedalo spať.

,,Kurva, zaspal som," odrazu ma zo seba striasol a vyšvihol sa do sedu. Mrzuto som sa na neho pozrela. Ospravedlňujúco sa na mňa pozrel a zohol sa po nežný bozk na ráno a zároveň na rozlúčku predtým ako zmizol v šatni.

,,Kľudne si ešte pospi," zakričal ku mne už z kúpeľne. Oblečené mal opäť podobné veci ako vždy. Vedela som, že aj dnes bude pracovať.

Chvíľa obeda sa blížila a ja som sa rozhodla ísť po Alice. Vstúpila som do jej izby po vyzvaní. Usmiala som sa na ňu a s prosbou si prisadla na posteľ. Nevedela som ako zareaguje, ale Edwin si myslí, že to bude dobrý nápad.

,,Tak už to vyklop," pohár jej trpezlivosti pretiekol a skoro po mne s nervami na mňa vyskočila.

,,Chcela som sa ťa opýtať či by si nám nezorganizovala svadbu. Ja viem je to niečo vážne a pochopím ak sa ti do toho nechce. Ja sama som bola proti tomu, ale predsa len..." skočila mi do reči.

,,S veľkou radosťou. Chcela som sa ťa to spýtať, alenebola som si tým tak celkom istá," šťastne sa zasmiala. A mne spadol sosrdca obrovský kameň. Bude lepšie ak to prevezme ona. Dostatočne jej dôverujemaj za tu krátku dobu čo sa poznáme. Vyhnala ma ihneď z izby, aby sa mohlapustiť do organizácie. Len som sa nad tým zasmiala a vykračovala si tok jedálni kde sa za chvíľu bude podávať obed.


♥♥♥

Taak toto je predposledná časť. Zajtra by mala vyjsť oficiálne posledná časť príbehu. Konečne! Keby som nebola lenivá všetko by to už bolo dávno vonku a pri stručnom obsahu by písalo dokončené. Nevadí aj keď tento príbeh bol dokončený už v apríli. 

Majte krásny deň!

V OBJATÍWhere stories live. Discover now