11

413 28 0
                                    


Z neuveriteľnej nudy som neposlúchla to o čo žiadal Edwin. No mne to nedalo. Zablúdila som v pamäti a snažila sa prísť na to na akom poschodí sa nachádza tá obrovská knižnica. Prehliadku som mala iba včera, ale pripadá mi to ako večnosť. Skoro som si nič z toho nezapamätala.

Ani som sa nenazdala a už som kráčala schodmi dole. Míňala som poschodie kde boli iba izby. Keď som však dorazila na druhé poschodie spoznala som to tam. Vkročila som chodby a následne do obrovskej miestnosti kde sa nachádza nemálo kníh.


,,Tak tu si,″ bolo zvláštne počuť v tak tichej miestnosti niečí hlas. Otočila som sa čelom k Edwinovi, ktorý ma skúmal pohľadom. Sedela som na čiernom kresle, ktoré bolo neuveriteľné pohodlné. Začítala som sa do nejakej detektívky. Musela som tu byť asi dlho keď ma hľadal. Tá kniha ma niečím zaujala. Ešte nikdy som takú hrubú knihu v ruke nedržala. Samozrejme nejaké knihy sa už ocitli v mojich rukách avšak iba tie školské, ktoré aj tak boli iba skromné.

,,Poď do kancelárie. Musíme prebrať ešte nejaké veci,″ prehovoril znova. Neváhala som a išla za nim nechávajúc moju nedočítanú detektívku na stole.

Nechal ma vojsť prvú a zavrel za nami dvere. Stúpol si k svojmu stolu, ale nesadol si. Bol zamyslený a nad niečím rozmýšľal.

,,Rada schválila tvoj nápad. No moc nadšený neboli,″ prehovoril. Podišiel k svojmu oknu a zadíval sa. ,,Takže malo by sa začať konať čo najskôr. Jasnovidky sú ešte tu a tiež čakali na schválenie Rady. Teraz sa s nimi stretneme a pôjdu najprv za Caseom,″ prezradil mi svoj plán. S ktorým som aj súhlasila. Je potrebné konať čo najskôr.


,,Case je na nemocničnom oddelení,″ prehovoril ku mne ako aj k jasnovidkám. Nevedela som, že tu majú aj nejaké nemocničné oddelenie. Vybrala som sa za Edwinom. Vyšli sme na prvé poschodie západného krídla. Mierny zápach dezinfekcií sa šíril chodbou. Bolo tu pár dvier. Došli sme až na koniec dlhej chodby. Edwin dvere otvoril a otočil sa na mňa.

,,Ty zostaneš tu,″ hovoril ku mne. Nechápavo som sa na neho zamračila.

,,Tak to teda nie,″ oponovala som mu. Určite nezostanem sama na tejto strašidelnej chodbe.

,,Povedal som a bodka,″ zvýšil na mňa hlas. Bolo mi to celkom nepríjemne, keďže sa troje pári očí na nás dívali. Nemala som odjakživa rada hádky a pozornosť už vôbec nie.

,,Nie,″ potichu som zašomrala popod nos. Stála som si za svojím, ale neodvážila som sa čeliť jeho ostrému pohľadu a naštvanej tvári. Keď si všimol aj on, že mne stredobodom pozorností rázne si odkašľal.

,,Choďte,″ zavelil hrubým hlasom k ženám za mnou. Ostala som stáť na bielej chodbe aj s ním.

,,Budeš ma počúvať a to na slovo,″ zavrčal ku mne keď sme boli sami. Jemne som sa otriasla nad tým ako pôsobil. Čoraz viac mi pripomínal to monštrum, ktoré som si myslela, že nimi sú. Každým jedným výbuchom mi to iba dokazoval. ,,Rozumela si?″ surovo ma chytil za sánku, ktorú mi nepríjemne stlačil. So strachom v očiach som sa zadívala do jeho tváre. Slzy v očiach ma začínali štípať z tej hroznej bolesti. Stisk mal silný. Obávala som sa, že tam budem mať aj modriny.

,,Nepočul som odpoveď,″ zavrčal mi do tváre.

,,Budem,″ snažila som sa prehovoriť. Čo spôsobilo iba ďalšiu bolesť. Keď sa mi prvé slzy spustili dole po lícach od bolesti pustil ma. Odstúpila som od neho na dva kroky dozadu a oprela sa jemne o stenu, ktorá sa nachádzala za mnou. Dívala som sa do zeme zatiaľ čo som si utrela slzy, ktoré mi stihli vyjsť z očí. Nemala som toľkú odvahu mu vzhliadnuť do oči alebo sa na neho vôbec pozrieť. Hnusil sa mi čím ďalej tým viac. Myslela som si, že je iný, že dokáže byť aj niekto iný ako panovník monštier. Asi som sa mýlila.

V OBJATÍWhere stories live. Discover now