Ako vyjednávať so Smrťou

53.Krok: Klamať priateľom je naozaj ťažké!

Viki môj nápad nadchol a už ma nasmerovala do domu, kde sa práve dohadoval s kúzelníkom na jeho večernej šou. Bola som úprimne zvedavá, čo za prekvapenia si prichystal. Naši kúzelníkov či veštice a podobné profesie neuznávali a tvrdili, že sú to iba obyčajný vymáhači peňazí, ktorý ponúkajú predražené služby zúfalým ľuďom za svoje preafektované triky. Vstúpila som teda do domu a načúvala jeho zvukom. O zopár sekúnd som už vedela, kde presne Victora hľadať v tak obrovskom dome. Nestávalo sa veľmi často, aby si domov priviedli kamarátov, lebo ich rodičia si to nepriali. No ja som bola malá výnimka. Zvláštne na ich rodine asi bolo to, že aj napriek tomu, že boli naozaj bohatší ako ostatní a mohli si dovoliť chodiť na dovolenky po celom svete, nesprávali sa namyslene. Boli to vcelku milí ľudia. Ich otec mal výborný zmysel pre humor. A mama bola geniálna kuchárka rovnako ako tá naša.
    Druhého oslávenca som našla v jedálni. Dosť sa to tu na moje počudovanie zmenilo. Stoly boli odpratané nevedno kam, stoličky naskladané do polkruhu ohraničovali pódium umelca, ktorý mal svoje veci doslova všade. Nadvihla som obočie nad klietkami s holubicami, čiernou záhadnou skrinkou, kartami, klobúkom a všemožnými inými vecami kúzelníka. Kriticky som si ho premerala. Vyzeral ako obyčajný muž-podvodník. Nevedela som, čo také na ňom dvojičky videli, keď ho zavolali sem. Podľa mňa to bolo úplne zbytočné. Bol rovnaký, ako všetci ostatní kúzelníci na ulici. Práve sa dohadoval s Victorom na nejakých detailoch. Na Victorovej tvári bolo vidieť, že sústredene počúval. Avšak keď si ma všimol, ospravedlnil sa mu a už sa so mnou šiel zvítať s jeho obyčajnou ležérnosťou.
“Pozrime, kto sa nám tu ukázal! Myslel som, že prídeš iba na zábavu,” utrúsil s úsmevom a kamarátsky ma objal.
Objatie som mu opätovala.
“No…Vlastne neviem, či sa zdržím až tak dlho. Preto som prišla už teraz. Aby som vám stihla aspoň zablahoželať, keď už nič iné,” priznala som sa.
Victor si zamračene premerial moju tvár.
“Stalo sa niečo?”
Pokrútila som hlavou a donútila sa do úsmevu.
“Teraz v poslednej dobe naozaj nič nezvyčajného.”
Nadvihol obočie nad mojou až príliš zvláštne sformulovanou odpoveďou, za ktorú som sa v duchu prefackala.
“Aha, a určite to nemá nič dočinenia s tajomným chlapcom, o ktorom nám stále odmietaš niečo povedať?”
Privrela som oči. A opäť sme pri tejto téme.
“Ja s nikým nechodím, Victor. Ani nemienim.”
“Zaujímavé…A ako chceš potom vyhrať našu stávku?” vyzvedal.
Pokrčila som plecami.
“Uvidíme.”
Victor sa na mňa posmešne pozrel. Nechcela som to tu rozpitvávať a preto som radšej rýchlo zmenila tému.
“Inak, Viki ťa zháňala. Vraj si zavesil niekde nejaké netopiere.”
Victor prevrátil očami.
“Opäť s tým začína? Kvôli tomuto sa k nej rozhodne vliecť nebudem. Keď má s nimi problém, tak nech príde sem a povie mi to do tváre, lebo,” s tým sa naklonil a pošepol mi do ucha,“tento chlapík je nadmieru zvláštny. Potrebujem ho mať pod drobnohľadom. Už tu totižto sypal čierny prášok okolo celej miestnosti ako ochranu proti zlým duchom alebo čo. Nepríde mi duševne veľmi v poriadku. Preto si naňho potrebujem posvietiť, aby náhodou vrámci ochrany pred démonmi nepodpálil polku domu.”
Uškrnula som sa a potľapkala ho po pleci.
“Nebudeš mi možno veriť, ale s bláznami mám bohaté skúsenosti. Len mu pritakaj a ber to všetko ako za úplne normálnu vec. Pochváľ ho, trošku mu poštekli ego a bude to fajn. Každopádne, hádam nebude natoľko veľký blázon, aby ho nemohla na chvíľu za teba postrážiť kamera, však?”
Uškrnula som sa a nasilu ho ťahala von, aby som konečne mohla urobiť to, načo som sem vôbec prišla.
    Keď som ich oboch konečne mala pri sebe, šťastne som sa usmiala, potriasla každéku z nich rukou, zablahoželala im všetko najlepšie k ich narodeninám a podala im ich darčeky. Viki natešene zhíkla nad špeciálnym šampanským, ktoré som jej kúpila. Victor si zasa obdivne pozeral svoj rum.
,,Bude sa hodiť na oslavu. Má aj výstižný názov,” uškrnul sa na mňa.
,,To určite bude,” pritakala som.
,,Ale?” nadvihla obočie Viki.
Vzdychla som si.
,,Ale pravdepodobne to už neuvidím,” dokončila som svoju myšlienku.
Viki sa zarazila.
„Ty odchádzaš? A ešte pred oslavou?!” nechápala.
Pokrčila som plecami v ospravedlňujúcom geste. Viki nahnevane našpúlila pery a krivo sa pozrela na brata, akoby to všetko bola len a len jeho vina.
,,Nepovedala mi, čo bolo vo veci,” oznámil jej brat a obaja sa na mňa spýtavo pozreli. Nervózne som prestúpila z nohy na nohu.
,,Ja...Ja mám určité povinnosti a...”
,,Hádam ti len mama neprikázala vyleštiť všetky kachličky v kúpeľni!” skočila mi do reči Viki nabrúsene.
Jej tón sa ma dotkol o to viac, že som si to zaslúžila. Bolo odo mňa absolútne neférové, že som to s nimi plánovala a teraz v deň ich oslavy len tak poviem, že nemôžem ostať. Zahryzla som si do pery. Vedela som, že budem mať výčitky, ale ani zďaleka som nečakala, že to dopadne tak zle. Toto si Anubis odskáče!
,,No...Ono...” snažila som sa opäť nejako vykrútiť ako obyčajne.
,,Neblázni, Viki. Som si istý, že jej rodičia o tom vedia a že ju určite pustili. Veď má osemnásť! Už nie je pod zákonom,” odvetil svojej sestre a šibalsky sa na mňa usmial.
,,Vlastne...”
,,Ty máš rande!” vykríkla Viki na celú vilu ohúrene.
Začervenala som sa až po korienky vlasov. Hlasnejšie to skričať asi nevedela.
,,Nie, Viki. Sklamem ťa. Rande nemám.”
No Viki už ma vôbec nepočúvala. Len si mlela svoje o tom, že som jej to mala povedať a  tak ďalej. Victor sa ju medzitým snažil nejako vrátiť do reality. Pošúchala som si koreň nosa. Takto to veruže nepôjde. Musím odísť skôr, než sem nabehne nahnevaný Anubis. To by som si zlízla, keby vedel, že som tu.
,,Nič to, ja už pôjdem,” smutne som im odvetila prerušiac ich ostrú debatu o tom, či mám alebo nemám rande a s kým. Obaja sa na mňa prekvapene pozreli, akoby som im povedala nejakú novinku.