Ako vyjednávať so Smrťou

120.Krok: Uisti sa, že máš vedenie ešte stále vo svojich rukách!

Prižmúril oči. Nasrdene na mňa pozrel.

"To bola ale tvoja úloha!" zasyčal.

Naklonila som sa k nemu.

"Ledaže by si sa chcel pozerať na svoju karikatúru!"

"Dnes máš naozaj vyostrený jazyk, duša," temne prehovoril.

„Nie som to ja, kto neplní svoje dohody!" odvrkla som mu.

Schytil ma za plece a nebezpečne sa priblížil k mojej ešte stále vysmiatej tvári.

„Daj si pozor na to, čo si želáš, Leila Dawn. Aby to naše malé dobrodružstvo neskončilo skôr, než by si si želala." Prehltla som ustráchanú slinu.

"A nešker sa na mňa, keď s tebou hovorím!"

"To bol tvoj výmysel usmievať sa na všetky strany ako slniečko na hnoji," vrátila som mu to. Anunis nespokojne machol rukou. Odrazu moje kútiky po celom dni konečne povolili. Bolestne som si ich začala masírovať. Boh smrti spokojne prikývol nad utrpením, ktoré mi spôsobil, pustil ma a obrátil sa na odchod. Avšak moja malá bojovná dušička niekde vnútri chcela mať ešte posledné slovo.

„Ty ma nikde nezoberieš!" zasyčala som naňho. Zastal. Spýtavo sa ku mne obrátil.

„Prečo myslíš, že by som ťa teraz okamžite nemohol zobrať do Duatu a dať tomuto únavnému výletu konečne zbohom? Myslíš, že mňa to baví s tebou všade chodiť a počúvať tvoje nemiestne poznámky?"

„Nespravíš to," pevne som mu odvetila, hoci v duchu som balancovala na tenkom ľade.

S veľkým pobavením si prekrížil ruky na prsiach. Vyzeral ako práve ten typ sebavedomého chlapíka, ktorému by človek najradšej dal cez papuľu iba preto, lebo existoval.

„Prečo by som to nespravil?"

„Pretože bezo mňa to žezlo nikdy nedostaneš," odvetila som mu rovnako sebavedomo. Nadvihol obočie.

„Nedostanem? Si si tým istá?" Zasmial sa a ukázal rukami po celej hale.

„Obzri sa okolo seba! Mám tu plno ľudí, ktorí by boli ochotní mi to žezlo priniesť! Celý zástup by sa obetoval prejsť aj cez miestnosť so škorpiónmi, len aby uspokojil moje požiadavky."

Zatla som čeľusť. No tento boj som prehrať nemienila. Chcela som ho donútiť vysloviť to, ako veľmi ma tu potreboval. Veď bezo mňa by si ani nekúpil kávu v obchode! Nebol všemocný. A obaja sme to veľmi dobre vedeli. Nevedela som, kde až siahala jeho sila, no tušila som, že už dávno by sa ma zbavil, keby mohol.

„Takže moju pomoc očividne nepotrebuješ. Môžeš ma teda preniesť pekne-krásne do NewYorku a zabudnúť na to, že som vôbec existovala." Odvetila som mu naoko pokojne.

Anubis nespokojne zacmukal a pokýval ukazovákom.

„Si na omyle. Zabúdaš totiž na jednu drobnosť, Leila. Duša si a dušou ostaneš, dokým nesplníš na čom sme sa dohodli. Odmietni mi pomôcť a rozlúč sa so všetkým, na čom ti kedy záležalo." Ostala som bez slov. Neznášala som, keď ma takto odrovnal našou dohodu. Dohodou, ktorou to všetko začalo. Nespokojne som skrivila pery. Jeho úsmev sa ešte rozšíril.

„Tak sa zdá, že si to nakoniec ty, kto potrebuje moju pomoc," odvetil mi samoľúbo.