Ako vyjednávať so Smrťou

126.Krok: Pozor na svetlá!

Cítila som sa, akoby som nasadla do ultra rýchleho výťahu. Žalúdok sa mi nebezpečne zatriasol. Bolo zvláštne koľko pocitov človek dokáže prežiť za ten čas, čo klipne očami. Pretože presne tak krátko mu trvalo ma proti mojej vôli preniesť hore. Zažmurkala som. Začínalo toho byť na mňa priveľa. Bolela ma hlava. Bola som unavená, nevyspatá a určite po tom skoku z horiaceho hotela aj celá doudieraná. Pozrela som sa naňho. Očami nedočkavo blúdil po okolí.

V múzeu bolo ticho. Neprekvapivo. Niektoré vitrínky žiarili jemným letkovým svetlom. Videla som tu drobné kamienky pílovitého tvaru, rebrá (asi, no istá som si veľmi nebola), možno niekdajšie šperky a iné veci, ktoré ma utvrdzovali v domnienke, že sme sa nachádzali v oddelení praveku. V duchu som si rýchlo predstavovala mapu prehliadky. Ak som sa nemýlila, boli sme blízko. Stačilo prejsť zopár chodieb rovno, aby sme sa dostali do oddelenia egyptskej kultúry. Anubisovi som kývla hlavou, aby pokračoval ďalej. Ten však zaujato pozeral do rôznych vitrínok. Myslela som, že z neho dostanem tik v oku. Poťukala som ho pleci naznačujúc mu, aby sme sa pohli. Prikývol, venoval tejto miestnosti ešte zopár zvedavých pohľadov a pobrali sme sa ďalej.

Každým tichým krokom vo mne narastala panika. Až teraz mi začínalo dochádzať čo vlastne ideme urobiť. A kto za to všetko bude zodpovedný. Vyschlo mi v hrdle. Ako som to len chcela vysvetliť? Každá bunka v tele mi kričala, aby som sa na všetko vybodla a utekala odtiaľto, dokým vládzem. Toto bolo príliš za čiarou akéhokoľvek nevinného priestupku. Ruky sa mi zatriasli. Zhlboka som dýchala. Len pokoj. Všetko bude dobré. Je to posledný večer strávený s Anubisom a jeho nápadmi pritiahnutými za vlasy. To zvládneš. Nemysli na to, čo sa stane. Ono to proste bude musieť byť dobré.

Nasledovala som Anubisa. Prechádzali sme popri vitrínkach jednou miestnosťou za druhou až sa pred nami zjavila kartónová postava Egypťanky. Usudzovala som, že by to mohla byť Kleopatra. Anubis sa na vysmiaty plagát opovrhovane pozrel. Už chcel niečo povedať, no zastavila som ho posunkom ruky. Teraz na to nebol vhodný čas. Naznačila som mu, aby pokračoval. Nespokojne sa ešte raz zapozeral na kartónovú faraónku a pokračoval ďalej. Musela som uznať, že prísť sem na tú výstavu by sa naozaj oplatilo. Vyzerala veľmi pekne.

Odrazu sa niekde pred nami mihol záblesk svetla. Srdce mi vynechalo jeden úder. Zastavila som. Anubis sa na mňa nechápavo pozrel. Naznačil mi, aby som pokračovala a sám sa ležérne pobral ďalej. V hlave som mala tisíce výkričníkov. Nemohla som ísť ďalej. Niekto tam bol. Pravdepodobne strážnik. Ak nás tu nájde... Z ničoho nič svetlá na strope zablikali a rozsvietili sa. Myslela som, že zinfarktujem. Bolo mi jasné, ktorý idiot to spravil. Pritlačila som sa k stene a zakrádala sa za ním. Pátrala som po kamerách. Jasné, že tam boli! Teraz ma bolo vidieť v celej mojej kráse. Cítila som sa, akoby som tam stála nahá. Rozbehla som sa za Anubisom. Už bolo jedno či nás niekto uvidí, alebo nie. Naše, respektíve moje krytie sa momentálne odhalilo.