Ako vyjednávať so Smrťou

4.1.Krok: Nikdy nehovor, že je v tom chlapec!

Obaja sa na mňa pozreli s nadvihnutými obočiami.
„A čo si tam akože chceš opravovať?" nechápal Victor.
„Seriózne, Leila. Pre tvoje známky by niektorí vraždili!"
Znova som sa zahniezdila. Začínala som byť z nich nervózna. Musia sa fakt teraz pýtať?

„Takže je v tom chlapec!" víťazoslávne zvolala Viki a oči jej radosťou zaiskrili.
V duchu som si vzdychla. Budiš! Nech si myslia čokoľvek!
„Som si istá, že pán Wilkins ti ochotne pomôže. Koniec-koncov, on pre tú históriu žije telom aj dušou."

Zamyslela som sa nad tým nápadom. Určite by to stálo za pokus. Poväčšine vedel o všetkom, čo sa histórie týkalo. Dokonca aj také pikošky. Možno by mi vedel povedať niečo o tom, čo potrebujem vedieť.

Hneď ako mi skončila posledná hodina som zamierila do jeho kabinetu modliac sa, aby tam ešte bol. Našťastie dvere boli otvorené. Už som do nich chcela vstúpiť, keď z nich vyšla nejaká vysoká čiernovláska. Nestihla som sa včas uhnúť a nešťastne som do nej narazila. Mala na sebe biele letné šaty, čo bolo trošku nezvyčajné vzhľadom na to, že bola jar. Neznáma sa na mňa opovrhovane pozrela, odstrčila ma z cesty a rýchlo odkráčala preč. Prekvapene som sa za ňou pozerala, až kým nezmizla za rohom.
„Leila, niečo potrebuješ?"
Obzrela som sa na profesora vykúkajúceho z dverí a usmiala sa.

„Áno. Najprv by som sa chcela ospravedlniť za moje a vlastne aj Vikino a Victorovo správanie. Bolo to od nás nezodpovedné. Prepáčte. V skutočnosti ma to celkom zaujalo, hoci to tak na prvý pohľad asi nevyzeralo a mám na vás jednu otázku."
„Otázku?" nadvihol obočie.

Prikývla som.
„Len tak by ma zaujímalo, či všetky duše išli do podsvetia bez výnimky alebo existovala nejaká skutočnosť alebo možno hriech, za ktorý by sa do podsvetia nedostali?"

Pán Wilkins sa na mňa skúmavo zahľadel. Pošúchal si bradu a potom mi rukou kývol, aby som ho nasledovala dovnútra.

Nikdy pred tým som v jeho kabinete nebola a bola som prekvapená koľko tam mal kníh.

„Sadni si," pokynul mi.

Chvíľu sa prehrabával poličkami, potom vytiahol jeden obrovský zväzok a položil ho predo mňa. Stálo na nej Kniha mŕtvych.

„Čo je to za knihu?"

„Toto je preložený návod, ako si Egypťania predstavovali putovanie duše do Duatu."

„Du...Čo?"

Uvedomila som si, že presne to spomínal Anubis pri našom „stretnutí".

„Duat. Tak nazývali Egypťania podsvetie. Okrem toho to malo kopec iných mien ako Tuat, Akert, Amenthes a mnoho ďalších. A v tejto knihe je návod, ako prejsť všetky prekážky, ktoré duša musí prekonať na svojej ceste."

„Pre...Prekážky?" sťažka som prehltla.

„Áno. Ide o to, že Egypťania verili, že posmrtný život sa veľmi nelíši od toho nášho a že ak sa chce duša dostať do bezpečného prístavu, akoby sme to dnes nazvali, musela prekonať prekážky. Váženie duší bolo zo všetkého najznámejšie, kedy na jednu stranu sa dalo srdce mŕtveho a na tú druhú pštrosie pero Šu. Celý tento proces vykonával Anup alebo Anubis, čo je boh smrti, spolu s Maat, bohyňou spravodlivosti. Srdce obťažkané hriechmi prevážilo pero. Toto srdce nebolo hodné ďalej pokračovať v ceste „do raja" ako by sme to dnes povedali a tak ho zjedla požieračka alebo inak Amemait."

„Aha," hlesla som.

Úprimne, teraz mi bolo snáď ešte horšie, ako pred tým. Aké ťažké bolo moje srdce s krivou prísahou?

„No...Ale tvoja otázka bola, či existovala možnosť, žeby sa duša ani na súd nedostala, tak?"

Prikývla som.

„Úprimne, o tom som ani nepočul. Dokonca aj prostí ľudia pochovávali svojich pozostalých do masových hrobov alebo pod svoj dom, kde mu aj pridelili dary. Takže o tom neviem nič. Ale možno nájdeš odpoveď v tejto knihe."
Potľapkal ju láskyplne po obale a mne prišlo nevoľno z toľkých strán. Bolo toho veľa. Všetko určite nestihnem prečítať do západu slnka. A najhoršie na tom bolo, že to tam ani nemuselo byť. No bolo to stále lepšie ako nič. Poďakovala som sa mu a s prísľubom, že mu ju zajtra vrátim, som si ju zobrala. Možno tam nájdem niečo o Anubisovi. Možno nejakú jeho úchylku alebo niečo, čoho sa bojí. Niečo s čím by som vedela odčiniť, čo som urobila.

Nervózne som prišla domov, rýchlo pozdravila rodičov, nakričala na brata, aby za žiadnych okolností nerušil moje štúdium, zatvorila sa v izbe a vybrala knihu. Rýchlo som si preštudovala register a hľadala aspoň niečo užitočné. Našla som samostatnú kapitolu o Anubisovi, nuž som si ju začala zbežne listovať. Zistila som, že bol aj bohom balzamovania. Okrem toho sprevádzal duše mŕtvych do Duatu. Mal hlavu šakala. Zvyčajne čiernej farby so zlatým lemovaním. Jeho rodičmi boli niekedy Usir alebo Usirus a jeho sestra Nebthet. Avšak v knihe upozorňovali, že sa to dosť líšilo od regiónu. Bolo tam veľmi veľa informácií o tone božstiev a žiadna z nich nebola na sto percent správna, lebo každý kraj si tie božstvá a ich činy či dokonca ich minulosť vysvetľoval po svojom. Myslím, že iba samotný Anubis vedel, kto boli jeho rodičia. No čo ma tam asi najviac prekvapilo, bola skutočnosť, že aj egyptská mytológia mala svoje temné božstvo. Apop. Bol zosobnením temnoty a zla. Mal podobu hada, čo bolo veľmi zvláštne, keďže viacerí dobrí bohovia boli vykreslení do tej istej podoby.
Okrem toho som zistila veľa vecí, no ani jedna mi nepomohla k vyriešeniu mojej zásadnej otázky. Hoci som musela uznať, že tá kniha bola naozaj zaujímavá. Avšak nemala som čas fascinovane zízať na skutočnosti, ktoré tam písali. Frustrujúco som opäť prešla na register a hľadala ďalej. Čas sa mi pomaly krátil. S každou ďalšou odbitou hodinou som bola viac a viac nervóznejšia. Rýchlo som listovala knihou a snažila sa nájsť aspoň niečo užitočné. No slnko sa pomaly blížilo k obzoru a ja som na nič nové neprišla. Očkom som mrkla na anch na svojom zápästí, no nezdalo sa, žeby sa niečo dialo. Možno na mňa zabudol, dúfala som v duchu. Každopádne som chcela využiť akékoľvek okolnosti, ktoré by zapríčinili, že bude meškať, vo svoj prospech.